Keď sa vrátime o 165 - 168 rokov späť, vtedy spôsobili neúroda, zlé počasie, povodne a nákaza, ktorá napadla zemiaky, katastrofálnu situáciu a ľudia v niektorých krajoch Slovenska hromadne umierali od hladu.

Neúrodné roky 1845 - 1847

Tieto dva roky devätnásteho storočia, keď sa aj priepastne prehlbovala kríza feudalizmu, boli rokmi neúrody, navyše, v Európe sa rozšírila zvláštna choroba zemiakov. Zasiahla aj celé Slovensko. Vidiek bol odrazu bez obilnín na chlieb, kŕmenie zvierat i na sejbu a bez toho najdôležitejšieho, čo chudobu živilo - bez zemiakov. Úrodu, ktorá ešte bola na koreni pred zberom, zlikvidovali premnožené hlodavce.

V Gemeri, ktorý zasiahla v rokoch 1846 - 1847 v decembri a januári mimoriadne tuhá zima a mráz zničil ešte aj budúcu úrodu ovocia, padlo za obeť hlodavcom všetko, čo ešte zostalo v sýpkach a v jeseni na poliach. Zber bol ručný, trval dlho, veď aj žatva v tom období na Slovensku trvala až dva mesiace a mlátilo sa cez zimu. Kto nestihol pozberať úrodu, tú vzali povodne.

"Psota" - hovoria ľudia a píšu noviny

Iba v jedinej stolici, v Šarišskej, 26-tisíc hladujúcich čaká, či dožije do budúceho dňa. V Makovici, na Haličskej hranici zomrelo hladom 113 ľudí, v Spišskej Novej Vsi našli zomierajúce štvorročné dieťa v kríkoch a v Harichovciach hodila matka jednoročné dieťa do studne, aby skrátila jeho umieranie z hladu. Slovenské národné noviny uverejňovali správy o situácii z jednotlivých stolíc i zo zasadnutí stoličných vrchností a z cirkevných ustanovizní a farností o pomoci hladujúcim. "Chleba ňjet, zemiakov ani omasťi ňjet, psota," hovoria ľudia a píšu tieto noviny.

V niektorých slovenských stoliciach to medzi roľníctvom vrelo nespokojnosťou. Z týchto stolíc, napr. susediacich s Haličou, kde v roku 1846 ukrajinskí sedliaci vystúpili proti poľským pánom, pokúšajúcim sa o povstanie proti Viedni, sa šírili znepokojujúce správy.

Stoličné fondy pre chudobných

V niektorých mestách na Slovensku sa vyskytujú v roku 1847 hladové vzbury. Veľký ľudový odpor a výtržnosti proti predražovateľom potravín bol v tom roku v Novom Meste nad Váhom, ktoré bolo dôležitým strediskom obilného obchodu.

V Bratislave v tom istom roku zasadal krajinský snem a prijal "bezpečnostné" opatrenia proti chudobnému obyvateľstvu v prípade podobných nepokojov. Na druhej strane prijal aj opatrenia na obmedzenie vývozu obilia šľachtou, pálenčenia v zemepanských páleniciach pre nedostatok najmä zemiakov, ako aj návrhy na pomoc hladujúcim vidieckym obyvateľom horných stolíc, ktorú videli prevažne v peňažných zbierkach zemianstva v každej stolici.

Župani zvolali zasadnutia všeobecných zborov svojich stolíc a na nich sa dohodli na zriadení fondov na pomoc chudobným a hladujúcim. Príkladom v tom bol prvý podžupan Gemerskej stolice, ktorý ako prvý vyzval k založeniu stoličného fondu sumou 20-tisíc zlatých. Navrhovaná suma bola v Gemerskej stolici reálna a zemania sa mohli na ňu poskladať. Podľa podžupana by bolo potrebných 30-tisíc, z ktorých by sa podľa neho "jedna čiastka dala na siatie a druhá rozdelila chudobe". Preto navrhol, aby stolica požiadala štát o finančný príspevok prostredníctvom kráľovskej námestníckej rady na chýbajúcich 10-tisíc zlatých. Na tomto zasadnutí sa rozhodli požiadať Soľný úrad v Slanskom Novom Meste, aby rozdal chudobným tú soľ, ktorá nie je určená na predaj pre chyby pri jej varení a leží nevyužitá v sklade. Gemerský prvý podžupan vyhlásil: "Svojim poddaným od hladu zomrieť nedám, alebo s ňimi zahyňjem." Táto župa po Liptovskej založila na návrh kráľovskej námestníckej rady aj miestne, obecné fondy.

Prešovskí mäsiari zatvorili jatky

V Spišskej stolici, o ktorej Slovenské národné noviny napísali: "Žobrákov akoby z vreca vysypal, sú tu stovky biednych a ich život závisí od milosrdenstva iných," začali od januára 1847 prispievať do Fondu pomoci chudobným, ktorý zriadili v stolici, bohatí kupci a remeselníci po štyroch zlatkách a menej majetní po dvoch. Podľa výšky príjmov prispievali zemania, kráľovskí úradníci a duchovenstvo, ktoré poskytovalo potraviny vdovám s deťmi a pomáhali pri ošetrovaní chorých, lebo začali vznikať aj epidémie.

Šestnásť spišských miest začalo pre chudobných variť polievky a zrušilo všetky bály a zábavy, v čom ich nasledovala aj Šarišská stolica úradným zákazom takýchto podujatí. V tejto situácii prešovskí mäsiari požiadali o povolenie zvýšiť cenu mäsa o jeden grajciar - z desiatich na jedenásť - s čím nemohla stolica súhlasiť, a naopak, mäsiari museli cenu mäsa znížiť na deväť grajciarov. Reagovali tak, že zatvorili jatky, a dali vybubnovať, aby prišiel na jatky sekať mäso kto chce a dovtedy, "kým sa spravodlivejší porjadok neporobí."

Obmedzenia pre vojenské kone

V marci 1847 zasadal v Plešivci stoličný všeobecný zbor, ktorý mal rozhodnúť o dodávkach krmiva pre vojenské kone v Košiciach, pretože bieda prinútila aj erár znížiť kŕmne dávky obilnín a nahradiť ich iným druhom, a to už mala byť starosť jednotlivých stolíc, konkrétne dedín. Príkaz pre stolice znel: "Keď stolica ovsa nemá, nech dá menšiu mieru jačmeňa, žita alebo kukurice." Zasadajúci zbor sa proti tomu postavil s tým, že koňom žiaden ovos ani zrno dávať nebude, ale dá dvojnásobnú dávku sena. "Žiadna dedina v tejto biede a drahote, keď ľudia zúfajú, sa nič do Košíc posielať nebude. Za peniaze, ktoré sú vo vojenskej pokladnici, sa žito môže nakúpiť aj pre vojakov a verbovná správa v Rožňave a v Košiciach žiadne peniaze nedostane." Napočudovanie, rozhodnutie v Plešivci muselo vojsko rešpektovať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.