Zažiarila ako neskrotná "beštia" Andrea v českom seriáli Rodinné putá a v jeho pokračovaní Veľmi krehké vzťahy. Bola majsterkou republiky v krasokorčuľovaní, no vzdala sa ho kvôli láske k divadlu. S manželom Petrom Maláskom patria k najstabilnejším párom českého šoubiznisu. Istý spoločenský magazín im udelil titul najnudnejšie spolužitie, pretože za celé roky "nenakŕmili" bulvár žiadnou pikantériou. V čom tkvie tajomstvo ich dlhotrvajúcej lásky, kto sú najinšpiratívnejší muži jej života i v čo verí. To všetko nám prezradila Dana Morávková.
V Košiciach ste sa predstavili v hre Dvakrát Woody Allen. Pýtať sa, či je to pre vás inšpiratívny autor a tvorca, je zrejme úplne zbytočné.
- Woodyho knihy a filmy zbožňujem. S jeho divadelnou hrou som sa ako herečka stretla po prvýkrát a ponuku som prijala s najväčšou radosťou.
Predpokladám, že minimálne s takou by ste prijali, keby natáčal v Prahe a...
- Myslím, že pre každého herca by bolo cťou ísť mu do komparzu. Ale to sú iba také keby bolo keby. Ja radšej stojím reálne nohami na zemi.
A reálne sa vám aj podarilo pracovať s niekoľkými vynikajúcimi umelcami.
- Áno, napr. s Philippom Noiretom. Bol to úžasný francúzsky herec, veľká osobnosť. Skvelé a pekné na ňom bolo, že patril do kategórie čím väčšia osobnosť, tým normálnejší človek. Bol skutočne skvelý.
Ktorých mužov vášho života by ste zaradili do kategórie najinšpiratívnejší?
- Bezpochyby môjho otca, bol to úžasný muž, ktorého som veľmi milovala a, žiaľ, tu už s nami nie je. Veľmi inšpiratívny bol pre mňa aj slávny a vo svete uznávaný režisér Petr Weigl, s ktorým som mala možnosť natočiť dva filmy, a s ktorým sme, trúfam si povedať, priatelia. Svedčí o tom hádam aj to, že keď som ho poprosila, či by mi šiel za svedka na svadbu, rád sa toho ujal. Určite bol veľkou inšpiráciou aj môj pedagóg na DAMU, pán Čepek. A v neposlednom rade môj manžel a náš syn.
V čom vás najvýraznejšie ovplyvnil váš otec?
- Stále mi opakoval, aby som študovala a cestovala, pretože to, čo v živote uvidím, mi nikto nevezme. Potom mi vravieval, aby som sa k ľuďom správala tak, ako chcem, aby sa oni správali ku mne. Vo všetkom mal pravdu a snažila som sa tým riadiť. Už ako mladá som vďaka vrcholovému športu veľa cestovala, aj keď je pravda, že som často videla iba zimný štadión a hotel. Čas na prechádzku mestom väčšinou nebol.
Čo dnes vy vštepujete svojmu synovi?
- Aby bol pracovitý, študoval a cestoval. On má dnes úplne iné možnosti, ako sme mali my s manželom, keď sme boli malí.
Čo si myslíte, že by váš otec, ak by žil, povedal na vašu voľbu povolania?
- Nikdy by mi nič nezakazoval.
Ani by to preňho nebolo sklamaním?
- Otec bol matematik, mamka inžinierka, takže oni to vždy brali ako sny svojej dcéry. Ale boli presvedčení, že nevyjdú. Takže sme to nijako zvlášť neriešili. No myslím si, že keď som sa dostala na DAMU, tešil by sa. Je mi ľúto, že ma nikdy nevidel hrať divadlo, v žiadnom filme...
To sú asi veci, ktoré zabolia...
- To viete, že áno. Také situácie, ako keď máte venček z tanečnej a otec tam nie je, rovnako ako na stužkovej, keď vás k oltáru vedie strýko, keď sa mi narodil syn... To je len zlomok okamihov, keď mi otec veľmi chýbal. Ale je napr. zaujímavé, že Péťovi na rozdiel odo mňa matematika vynikajúco ide. Veľmi ho bavia šachy, je výborný v logickom myslení. Môj otec by bol naňho určite pyšný.
Vás nikdy nič iné ako umenie a šport nelákalo?
- Nie. Od mala ma lákalo divadlo. Svojím spôsobom za to mohli moji rodičia, pretože to boli práve oni, čo ma dali do prípravky baletu Národného divadla, do detského rozlasového dramatického súboru, od 4 rokov ma vodili do divadla. Pamätám si, že som ako 4-ročná videla Rusalku, v ktorej spieval vodníka pán Haken. Bolo to nádherné predstavenie. Takže aj keď oni v oblasti umenia nepracovali, priviedli ma k nej.
Na vášho syna "preskočili" gény po vašom otcovi. Vy ste medzi predkami nemali nikoho, kto sa venoval umeniu?
- Čo si pamätám, tak nie, no viac som po tom nepátrala. Viac ako minulosť ma totiž zaujíma prítomnosť.
A čo budúcnosť?
- Nie. Nikdy som nebola u kartárky. Myslím si, že to môže veľmi ovplyvniť podvedomie, a to nechcem. Nevysmievam sa nikomu, kto chodí k vešticiam. Ale popravde, keď si niekedy nadránom zapnete televíziu a sú tam kartárky, ktoré radia ako byť úspešný, bohatý... Keby to bolo také jednoduché, tak sme všetci krásni, ženatí a bohatí. Ale ak preto človek, aby bol úspešný, neurobí nič, iba zavolá nejakej kartárke, je to z môjho pohľadu nezmysel.
V čo teda veríte vy?
- V Pána Boha, v osud, v to, že čo vysielate, to sa vám vracia, tomu, že ak niečo robíte naplno a úprimne, tiež sa vám to vráti.
A veríte i v to, že človek potrebuje v živote aj šťastie?
- Bezpochyby.
Mali ste ho nadostač?
- Mám pocit, že áno. Mám fantastického chlapa, výborného syna, robím prácu, ktorú milujem, mám jej, zaplaťpánboh, dosť. Takže si myslím, že som šťastná.
Váš partnerský vzťah, ktorý trvá už 15 rokov, a pokiaľ viem bez jediného škandálu, patrí v šoubiznise ku skutočným raritám.
- Možno sme sa s Petrom stretli v správny čas. Možno má každý človek niekde na svete svoju druhú polovicu. Aspoň my sme to tak, keď sme sa stretli, cítili - akoby do seba zapadli dva dieliky z puzzle. Mám Petra úprimne rada a pevne verím, že on nás má so synom rovnako rád.
Peter vás hneď na prvom rande požiadal o ruku...
- S manželom sme sa stretli pri práci, on dirigoval, my sme spievali zbory, po skončení bola párty. Zišli sa tam všetci z divadla, no po chvíli sme zistili, že sa rozprávame sami dvaja. Najprv o hlúpostiach, potom sme preberali vážnejšie témy. Keď ma po párty viezol Peter domov k mamke, sedeli sme v aute ďalšie 3 hodiny a rozprávali sa. Keď za mnou na druhý deň prišiel do divadla, povedal mi, že by si ma hneď vzal.
Mali ste ten istý pocit?
- Ja som si myslela, že je to také lichotenie, aby došlo k niečomu inému.
Kedy tá povestná iskra preskočila u vás?
- Bola som doňho zamilovaná na prvý pohľad. Ale túto vetu som nebrala vážne. Samozrejme, že mi to lichotilo, ale zdalo sa mi to až príliš snové. Ako z červenej knižnice. No Peter často vravieva, že keby sme sa vzali aj v ten deň, nebol by v tom žiaden rozdiel. Asi má pravdu. Asi to tak malo byť.
V čom je váš manžel pre vás inšpiratívny?
- Vo všetkom. Peter je veľmi šikovný, pracovitý, tvorivý človek, úspešný vo svojej profesii. Vážim si ho za to, akú skladá muziku. Keď idem na operu, ktorú uvádza alebo na koncert pani Hegerovej, ktorú sprevádza, som naňho neskutočne pyšná.
A prečo ste pyšná na syna?
- Na materskej láske je zaujímavé to, že ak je v poriadku, milujete svoje dieťa bez toho, aby vám niečo muselo dokazovať. Péťa má teraz 12 rokov, takže uvidíme, kadiaľ povedie jeho životná cesta, aké povolanie si vyberie. Ale myslím si, že je to dobrý a čestný chlapec po otcovi.
Po narodení dieťaťa prejde množstvo partnerstiev krízou. Vás sa nedotkla?
- Ani v najmenšom. Peter bol pri pôrode, pomáhal mi, ako mohol, chodieval za nami do pôrodnice, kde nám, keď sme spali, nechával na stolíku básničky, ktoré nám napísal. Potom sa so mnou učil Péťu kúpať, prebaľovať. Nemali sme žiaden problém.
Nachádzate si ešte aj dnes na stolíku básničky od svojho muža?
- K výročiu mi vždy daruje knižku a do nej mi napíše básničku. Každý rok mám na začiatku diára básničku od neho. Je to veľmi milé.
Tvoríte niečo aj vy jemu?
- Ja som manuálne dosť nezručná, takže ani nie.
Čím ho teda viete potešiť?
- Tých vecí je veľmi veľa. Vzájomne si napríklad robíme také únosy. Ja som ho "uniesla" do Barcelony. Vedel iba, že niekam pôjdeme, na koľko dní a čo si má zbaliť. Inak to bolo prekvapenie a bol veľmi šťastný, pretože Barcelona je skutočne krásna. On ma zas takto vzal na veronský festival na Aidu.
Pre množstvo divákov ste dodnes seriálovou Andreou. Tú preto, že bola priveľmi integrovaná do mužského sveta, považovali všetci za potvoru...
- Hrala som ju s neuveriteľnou chuťou, pretože to bola žena, ktorá bola vždy o pár krokov pred ostatnými ženami. Všade vyhrávala, všetkých strčila do vrecka, ale šťastná teda nebola.
Ako vnímate vy mužské a ženské roly?
- Veľmi rada varím a nesmierne ma poteší, keď chlapcom chutí. Hoci máme obaja s manželom programom šialene nabitý, som to asi ja, kto najskôr uprace, alebo pozbiera, keď sa niečo váľa po zemi. Ale netrápi ma to ani neuráža.
Čo je vám na mužoch sympatické? Čo od nich očakávate?
- Že nás budú chrániť, mať nás radi, chváliť... A ja osobne mám rada, keď sa môžem do muža schúliť, keď sa mi napr. stane niečo nespravodlivé. Keď ma vezme do náručia a povie - to bude dobré, dievčatko.
Užili ste si popri svojej pracovnej vyťaženosti svojho syna dostatočne?
- Myslím si, že áno. Veľmi som sa o to snažila. V našej práci je to dobré v tom, že nie ste na pracovisku fixných 8 hodín. Niekedy je toho viac, ale potom sú dni, keď ste doma stále.
Brávali ste ho niekedy so sebou do divadla?
- Veľmi nerada. Niekedy sa to inak nedalo, tak si ho vzal Peter do štúdia alebo ja do práce, no dôležité pre nás bolo, aby mal svoj pokoj. Naozaj sme to s Petrom mali celé roky tak, že sme boli v práci a hneď sme bežali domov, aby sme boli s ním. Peter mi s jeho výchovou a starostlivosťou veľmi pomáhal, navyše sa s radosťou angažovali aj obe babičky. Navyše, Péťa sa narodil koncom marca a do práce som šla v septembri, čo je na pomery v šoubiznise dosť dlhá materská dovolenka.
Nikdy ste nemali krízu, že je toho na vás priveľa?
- V takých chvíľach si poviem, čo by za to iná dala, keby mala zdravé dieťa, keby vôbec nejaké dieťa mala! A čo by za to iná herečka dala, keby mala toľko práce. Tým to je vyriešené. Človek by sa nemal rúhať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
