Ďalší ho má navždy zafixovaného ako podareného kráľovského otca z rozprávky Byl jednou jeden král, alebo ako cisára a zároveň pekára. Pamätníkom okamžite napadnú vtipné texty piesní alebo trefné bonmoty. Skrátka Jan Werich bol univerzálnou osobnosťou umeleckého neba. Filmový a divadelný herec, spevák, spisovateľ, dramatik, filmový scenárista a predstaviteľ medzivojnovej divadelnej avantgardy.
Tridsiateho prvého októbra uplynulo presne 30 rokov odvtedy, čo táto legenda odišla do umeleckého neba. Je však zaujímavé, že takmer všetko, čo Werich vymyslel, je aktuálne dodnes. Každý, kto ho poznal, sa totiž zhoduje v jednom - bol to dokonalý znalec českej mentality.
Z večierka divadelná kariéra
Hovorí sa, že Jan Werich nepatril k ľudomilom, bol vraj lenivý, nerád písal a skúšal. Dopoludnia vraj rád vyspával, denne vyfajčil aj sto cigariet a jeho najobľúbenejšími činnosťami boli hranie kariet, rybačka a poľovačka. Zrejme na tom niečo pravdy bude, ale ako pri každej legende, čo-to jeho obdivovatelia i neprajníci nafúkli. Inak by totiž jeho meno nefigurovalo pri toľkých vydarených tituloch a dielach.
Narodil sa 6. februára 1905 v Prahe. Vyštudoval gymnázium, na ktorom sa zoznámil s najlepším priateľom a kolegom Jiřím Voskovcom. Obaja síce vyštudovali právo na Karlovej univerzite, ale viac ich to ťahalo k umeniu. V roku 1926 začali obaja pracovať v redakcii časopisu Přerod, no zakrátko sa začala spolupráca W+V v Osvobozenom divadle a vznikla ich prvá hra Vest pocket Revue, čo malo vlastne znamenať malú revue do vrecka na veste.
"My sme divadlo nikdy nechceli robiť, pretože sme ho považovali za mŕtvy útvar," hovoril neskôr Werich. "Verili sme filmu, študovali právo a urobili pre srandu jeden večierok, ktorý Voskovec dlhoval klubu svojich bývalých spolužiakov. A ten večierok sme potom zopakovali 250-krát a bolo z nás divadlo."
Na jeseň 1938 však Osvobozené divadlo aj kvôli začínajúcej sa vojne skončilo. Voskovec, Werich a hudobný autor Jaroslav Ježek odišli do USA. Domov sa vrátili až po skončení vojny a obnovili Osvobozené divadlo. Vzhľadom na zmenu systému však už nemohli robiť politickú satiru. Voskovec sa s touto situáciou nedokázal stotožniť a po roku 1948 opäť emigroval. Krátko žil v Paríži, potom sa usadil v USA, kde sa presadil ako televízny, filmový a divadelný herec a k jeho najznámejším úlohám patrí Dvanásť rozhnevaných mužov. Werich potom pôsobil vo viacerých pražských divadlách, až napokon založil Divadlo Voskovca a Wericha a jeho novým partnerom sa stal Miroslav Horníček. S Voskovcom ho už spájali len listy, ktoré však boli samy osebe literárnymi dielami.
Byl jednou jeden král
Divadelná tvorba však, ako to býva, ľahko upadne do zabudnutia. No Jana Wericha poznajú aj tí omnoho, omnoho neskôr narodení. Každoročne počas Vianoc sa s ním stretávame na obrazovke a zabáva nás ako kráľ Já první z rozprávky Byl jednou jeden král z roku 1954. Táto rozprávka je výnimočná z viacerých dôvodov. Werich je v úlohe (ne)podareného kráľovského otca skvelý aj vďaka tomu, že mal skvelého sparingparnera - Vlastu Buriana. Hoci ho Werich uznával ako komika, predsa len mali problém. "Oni na seba žiarlili, keď sa ľudia smiali viac jednému ako druhému," spomínali na skvelých hercov ich kolegovia.
Aj princeznú Marušku, teda Milenu Dvorskú, objavil Werich, keď si ako 15-ročná študentka zdravotníckej školy bola v Prostějove vypýtať jeho autogram. A keď neskôr hľadali Marušku do rozprávky, spomenul si na Milenu. "Pri tom nakrúcaní to bol úžasný profesionál," obdivne o ňom kedysi hovorila M. Dvorská, ktorá s Werichom istý čas aj žila. Avšak ako jeho dcéra. Keď sa kvôli herectvu presťahovala do Prahy, cítil sa za ňu zodpovedný a istý čas bývala u Werichovcov.
Nezabudnuteľná je aj jeho dvojúloha v komédii Cisárov pekár a pekárov cisár a nakrútil niekoľko filmov, ako Pudr a benzín, Peníze nebo život, Hej rup, Svět patří nám, ale jeho filmografia aj vďaka dobe nie je taká rozsiahla, ako by mohla byť. Posledným hraným dielom, v ktorom účinkoval, bol seriál z roku 1969 Pan Tau.
Mal hrať v Bondovi
Všetko však mohlo byť inak. Nechýbalo veľa a bývalé Československo sa mohlo pýšiť hviezdou svetového formátu. Málokto totiž vie, že v októbri 1966 dostal Jan Werich ponuku zahrať si hlavného zloducha Blofeda - protivníka Jamesa Bonda vo filme Žiješ len dvakrát! Ponuku snov prijal, nakrúcal päť dní, zoznámil sa so Seanom Connerym a odrazu to padlo. Podľa oficiálnej verzie producenta Broccoliho a režiséra Gilberta sa Wericha rozhodli preobsadiť preto, lebo im vraj pri kontrolných projekciách pripomínal skôr dobráckeho Santa Clausa ako diabolského záporáka.
Werich si zbalil kufre a s bolesťou v srdci sa vrátil do Prahy. Podľa správ, ktoré sa vo vtedajšom Československu nesmeli dostať na svetlo sveta, však bola pravda trochu iná. Podľa pamätníkov sa vtedajší komunistický režim vyhrážal, že ak Werich film dotočí, čakajú ho tvrdé tresty a dokonca mu chceli zakázať návrat do vlasti.
Tragédia striedala tragédiu
Faciek od života však Werich dostal omnoho viac. A boleli ukrutne. Hrozné rodinné zázemie, choroby a tragické odchody. Toto všetko sa striedalo v živote komika, ktorý bavil ľudí.
"Mám ženu, ktorá mi bola 15 rokov kamarátom. Teraz sa zbláznila, nevie, čo robí. Mám dcéru, ktorá sa nešťastne vydala a rozviedla, takže Fanča (vnučka - pozn. red.) vyrastá bez otca. Pred 18 rokmi mi našli v krku rakovinu a keď mi to ožiarili, stratil som možnosť poriadne hovoriť. Potom mi začalo vynechávať srdce a prirobili mi k nemu baterku. Ochluchol som. Raz som už bol klinicky po smrti," trpko bilancoval v jednom z posledných rozhovorov.
Všetky tieto údery však zvládal navonok statočne. "Neznášal prenášanie svojich problémov na druhých či vyvolávanie ľútosti. Keď bol v brnianskej nemocnici, šiel som tam za ním s jeho dcérou. Otvorili sme dvere na izbe a on nás privítal s úsmevom a slovami: Pojďte dál, to je moje továrnička na hrůzu," spomínal slávny oscarový režisér Miloš Forman. Aj Werichov lekár a dobrý kamarát to potvrdzuje. "Prišiel za mnou a hovorí mi: Doktore, ne že neslyším, ale ja slyším hovno!"
A pri tých všetkých zdravotných problémoch mu robila starosti manželka Zdenka. "Niekoľkokrát sa pokúsila o demonštratívnu samovraždu. Raz, keď Werich nebol doma, rozbila kladivom všetky jeho platne, vrátane unikátnych nahrávok z Osvobozeného divadla a črepy hodila do kanvy. Toto Werich hrozne ľutoval," zveril sa raz jeho priateľ Karel Koliš. Aj tak ju mal stále rád a robil všetko pre to, aby sa vyliečila. Márne.
Ani dcéra Jana nerobila otcovi radosť. Bola českou herečkou, ktorá vystupovala pod pseudonymom Jana Hálová. Hovorilo sa však, že do herectva ju tak trochu natlačil otec a sama radšej robila prekladateľku. Zrejme kvôli nevydarenému manželstvu a životu začala piť a k tomu sa pridružili zdravotné problémy. A rodinná tragédia nabrala obludné rozmery.
V apríli 1980 zomrela Werichova manželka. V tom istom roku, v októbri, navždy odišiel Jan Werich a v máji 1981 ich dcéra Jana. Hercova vnučka Fanča zostala na svete celkom sama. Pomoc jej okamžite ponúkol dedov kamarát Jiří Voskovec, ktorý ju hneď volal k sebe do Ameriky. Ale oficiálne pozvanie, ktoré sa v tých časoch vyžadovalo, už nestihlo prísť. Voskovec zomrel na rozsiahly srdcový kolaps začiatkom júla 1981. Fanča však nezostala sama. Do Ameriky ju napokon zobral Forman, ktorý bol a stále je Werichovým obdivovateľom. "Werich bol veľký formát. A ktokoľvek si pustí jeho a Voskovcove pesničky, musí uznať, že ním zostane navždy."
Bonmoty Jana Wericha
Zbabělci jsou nepochybně nebezpečný živel, ale co teprve odvážní blbci? Proti blbosti i bohové bojují marně.
Hloupost se fackováním vyléčit nedá.
Nad lidskou blbostí se taky nedá zvítězit. Ale nikdy se nesmí přestat proti ní bojovat.
Aktivní blbec, ten je horší než cizí, případně i třídní nepřítel.
Nejhorší srážka v životě je srážka s blbcem.
Není-li tu ta, kterou mám rád, tak mám rád tu, která tu je.
Kdo víno má a nepije, kdo hrozny má a nejí je, kdo ženu má a nelíbá, kdo zábavě se vyhýbá, na toho vemte bič a hůl, to není člověk, to je vůl.
Jedna ženská vidí někdy dál než pět mužských s dalekohledem.
Podařené manželství je div světa.
Dětská lež nemusí být vždycky vadou, může být také příznakem fantazie.
Když nejde o sex, nejde o nic.
Televize není nepřítel, televize se dá vypnout.
Čas si vymysleli lidé, aby věděli, od kdy do kdy a co za to.
Nic nesnižuje mužovo sebevědomí tolik, jako nejistota co do počtu vlastních dětí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
