Nič z toho nebude, sedemnástych novembrov už bolo priveľa, aby bola možná nejaká pridaná hodnota k opisom pózovania celého spektra.
Slovensko je 21 rokov súčasťou západného sveta."
Účelom Dňa boja za slobodu a demokraciu ozaj nie je to, aby si každý, kto má akúsi možnosť verejnej prezentácie, vykričal vlastnú frustráciu a dal na známosť svoje stanovisko, že prečo nie je šťastný on, resp. celý národ. Takých skvelých otázok, že prečo sa na SR korumpuje ešte o štipku viac (podľa Transparency) než u susedov, alebo že prečo budú niektorí primátori či starostovia o chvíľu (27. novembra) zvolení hlasmi asi 10 percent všetkých zapísaných voličov, keď slobodné voľby sú to najcennejšie, čo nám 17. november dal, a podobných, je možné nasádzať do aleluja. A na každú jednu ponúknuť sofistikované odpovede. Tento sviatok, ktorého obsahom je „iba" vyznačenie míľnika medzi dobami neslobody a slobody, ale nemá so zlyhaniami či nedostatočnosťami dvoch desaťročí nič spoločné. A tí, ktorí si práve na toto výročie vždy spomenú na chyby či omyly, podsúvajú možno neúmyselnú, ale celkom iste zavádzajúcu interpretáciu, že transformácia k slobode a demokracii bola akosi nezvládnutá, nepodarená, a pod.
Pocity, že napr. vplyv, konexie a peniaze znamenajú dnes viac, než pracovitosť, poctivosť a výkon, sú, samozrejme, celkom legitímne. Presne tak aj veľa ďalších už čisto preludov („spoločnosť bola spravodlivejšia", žilo sa lepšie), budovaných na psychologicky overenom efekte, že čas prežitý v mladosti sa vždy idealizuje a skrášľuje. Dejatelia, ktorí napriek všetkému majú 17. november za pozitívny (najpozitívnejší) zlom pre Slovensko, by si na ventiláciu sklamaní a dezilúzie mali nájsť akurát iný dátum. Len tak sa odlíšia od náprotivkov, ktorí zvyknú tvrdievať, napríklad, že „to bol dlhodobo pripravovaný politický prevrat, na ktorý boli použití študenti a ľudia na uliciach, aby sa vyvolal dojem, že sú to masy, ktoré žiadajú zmenu". (Môžete trikrát hádať, ktorý veľavýznamný slovenský politik takto hovorí.)
Slovensko je 21 rokov súčasťou západného sveta, ktorého globalizované vplyvy, politické, ekonomické, technologické či kultúrne, pôsobia na životy, čo tu žijeme, násobne viac, než špecifiká provinčného postkomunizmu, ktoré celkom iste existujú. Snaha byť lepšími (o ktorej sa ale dá v mnohých prípadoch pochybovať) ospravedlňuje azda i hypochondrické sledovanie seba samých. Len v tej túžbe po dokonalejšej spoločnosti by nemalo vypadnúť zo zreteľa, ako sa za dve desaťročia posunula realita (vnímanie) tej Európy, „návrat" do ktorej bol tiež jedným z kľúčových hesiel doby. Stačí jedným očkom sledovať, čo sa práve odohráva napr. v súvislosti s dlhovou krízou, rozpočtom EÚ a tisíc menšími vecami, aby bolo zrejmé, že ten politicko-spoločenský model, ku ktorému sme sa vtedy vzťahovali ako k jednoznačne lepšiemu (čím aj nepochybne je), nielenže nie je dokonalý, ale produkuje také dózy napätí a konfliktov, že poruchy domácej prevádzky a morálky dnes ozaj nepredstavujú najväčšie hrozby slobode a demokracii.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
