Ak chceme získať informácie z každodenného života, mohli by sme sa o nich dozvedieť z tlače a k tej dobovej sa dostaneme zriedkavo alebo vôbec nie.

Urobili sme to za vás, hľadali sme správy o dianí v Košiciach v regionálnej tlači východného Slovenska z 19. a 20. storočia aj v bibliografických zdrojoch, takže - sú tu pre vás

Ľudové školstvo v Košiciach

V Košiciach bolo v rokoch 1848 - 1849 šesť ľudových škôl v správe troch cirkví. V správe rímskokatolíckej cirkvi bola mestská chlapčenská, predmestská koedukačná a dievčenská ľudová škola, ktorú viedli rehoľné sestry uršulínky. Dve školy spravovala evanjelická cirkev aug. vyznania a jednu kalvínska cirkev. Po zobecnení ľudového školstva zostali v meste tri cirkevné školy: katolícka vedená uršulínkami, evanjelická a židovská. Počet tried postupne vzrastal zo sedemnástich v školskom roku 1872 - 1873 na 45 v školskom roku 1901 - 1902 a po poštátnení mestskej školy v roku 1910 na 59 tried.

V košických školách - nielen v ľudovom školstve - pôsobilo veľa schopných a výnimočných pedagógov, ktorí z vlastnej iniciatívy zaviedli do učebných osnov nové vyučovacie predmety, boli autormi učebníc a nových vyučovacích postupov a z iniciatívy jedného z nich, J. Sudyho, začal v Košiciach vychádzať prvý pedagogický časopis pod názvom Felvidéky Tanügy.

Priekopníci nových predmetov a metodík

V roku 1897 bol v košických novinách uverejnený článok o zavedení nového vyučovacieho predmetu v ľudovej aj meštianskej škole - ručných prác - od školského roku 1897 - 1898. So švédskou vyučovacou metódou tzv. slöjdu podľa európskych skúseností sa oboznámil na študijnej ceste košický pedagóg a publicista Jozef Némes. Venoval sa aj „mravnej záchrane" opustených detí a zaoberal sa rodinnou výchovou. V ručných prácach videl spôsob, ako deti bez rozdielu pohlavia zamestnať užitočnou prácou a rozvíjať ich pozornosť a fantáziu nielen v ľudových školách a meštianke, ale aj v dievčenských stredných školách - v Košiciach na vyššej dievčenskej škole. Jej prvou riaditeľkou od roku 1897 ale aj prvou stredoškolskou profesorkou s doktorátom v Košiciach bola Anna Lakosová.

Košickí pedagógovia pripisovali veľký význam aj hudobnej a telesnej výchove, ktoré zaviedli do vyučovania tiež ako novinku. Prvý stredoškolský profesor telocviku v Košiciach, ktorý získal pre túto aprobáciu odbornú kvalifikáciu, bol Karol Antolík v košickej reálke, kde vyučoval telocvik v rokoch 1870 - 1874. V ľudovom školstve Jedenásťtriedna mestská škola, ktorú postavilo mesto (na terajšej Hviezdoslavovej ulici, kde je v súčasnosti knižnica Jána Bocatia), spĺňala všetky požiadavky vtedajšieho moderného školstva a v nej zaviedli priekopníci nových predmetov moderné európske metodiky ich vyučovania. Ručné práce v košických školách teoreticky i prakticky vyučovali muži.

Boli vzorom pre iné školy

Projekt výchovy ručnými prácami v ľudových a meštianskych školách pre chlapcov aj dievčatá predložil J. Némes ministerstvu aj magistrátu v Košiciach, ktorý ho odobril. Podľa košického vzoru sa ručné práce so zachovaním pôvodného švédskeho názvu „slöjd" zaviedli aj v iných mestských školách východného Slovenska.

Uplatňovaniu týchto metód sa venoval aj ďalší košický učiteľ M. Fuzessi a s J. Némesom bol propagátorom významu remesiel a zamerania školskej výchovy na praktický život učiteľ ručných prác Ján Hamar. Ručné práce v tom čase v novom modernom poňatí vyučovala dievčatá v Mestskej ľudovej škole učiteľka Gizela Gersterová. Bola výtvarne aj hudobne talentovaná a publikovala históriu vtedy známeho „Ženského spevokolu v Košiciach", ktorého bola členkou.

Jej sestra Etelka bola opernou speváčkou v Berlíne, Berta žila a spievala v Paríži. Gizela patrila do rozvetvenej podnikateľskej rodiny Gersterovcov, ktorá pochádzala zo Švajčiarska a ktorej každý člen sa zaslúžil o rozvoj Košíc alebo šírenie ich mena vo svete. Napr. Vojtech Gerster bol vyhľadávaným odborníkom na vodných a železničných stavbách v zahraničí - na Panamskom aj Korintskom prieplave. Lekár Arpád Gerster sa vysťahoval do USA a pôsobil na Kolumbijskej univerzite. Gizelin starý otec Jozef Gerster, najstarší člen tejto rodiny, bol účastníkom napoleonských vojen. Okrem Gizely mal ešte tri vnučky a všetky boli umelecky nadané. Etelka bola opernou speváčkou v Berlíne, tiež Berta, ktorá žila a spievala v Paríži a Mária bola maliarka.

Víno nahradia pivom

Správy v miestnej tlači koncom devätnásteho storočia informovali pohotovo o dianí v meste aj vo svete, uverejňovali aj odborné články a poéziu. V septembri 1891 sa čitatelia dozvedeli, že Viliam Maléter, lekárnik a podnikateľ, jeden z najbohatších občanov Košíc navrhol založiť Pivovarnícku účastinnú spoločnosť s kapitálom 300-tisíc korún. Reagoval pohotovo a podnikateľsky na situáciu, keď sa neúmerne zvýšili ceny vína po zničení vinohradov napadnutých filoxérou. Bola to vhodná príležitosť, ako by mohlo pivo nahradiť chýbajúce víno.

I napriek tomu sa s vínom obchodovalo ďalej a vystavovali ho na medzinárodných hospodárskych výstavách. V januári 1897 v Londýne ocenili víno veľkoobchodníka Alexandra Littmanna z Košíc zlatou medailou s diplomom a fotografiou anglickej kráľovnej a čestným krížom. Littmann mal už zlaté medaily z výstav v Kolíne nad Rýnom, Budapešti a Miškolca.

Nariadenie o liehovinách

V auguste 1888 hrozilo štamgastom košických hostincov a výčapov, že sa stanú nedobrovoľne abstinentmi. Podľa správ v tlači vtedy totiž nadobudlo platnosť nariadenie o dodatočnom zdaňovaní liehovín, ktoré obsahovali viac ako osemnásť percent alkoholu. Takéto liehoviny sa nesmeli dočasne predávať vo voľnom predaji, ale až po písomnom súhlase finančnej kontroly po predložení zoznamu liehovín obchodníkmi. Predaj liehovín aj piva dočasne pozastavili aj vo výčapoch, ktoré si obnovovali licenciu. Predávalo sa až vtedy, keď mal hostinský v ruke novú licenciu, čo mohlo trvať aj niekoľko týždňov.

Polnočné zhromaždenie

Pred sto rokmi nestrácali majitelia a zamestnanci hotelov, kaviarní a reštaurácií organizovaní v svojom spolku čas na úradné rokovanie za bieleho dňa, keď mali pracovať. Z 26. na 27. januára 1898 sa zišli na polnočnom zhromaždení hotelierov, kaviarnikov a kelnerov (čašníkov), zvolané predsedom spolku, ktorý ich združoval, Z. Fritschem. Bilancovali na ňom výsledky za uplynulý rok 1897 a podľa správy o hospodárení, výsledky boli veľmi priaznivé. Natoľko, že predseda spolku navrhol založiť penzijný spolok s fondom, ktorý by bol zárukou sociálneho zabezpečenia najmä kelnerov.

Olovo v liečivej sódovke

Hygienu výroby, uskladnenia a predaja potravín a nápojov v Košiciach kontroloval mestský lekár, v roku 1888 ním bol E. Vandraschek. Keď nespĺňali hygienické normy, nastúpila zdravotná polícia, ktorá tovar úradne skonfiškovala. To sa stalo v marci 1888 po kontrole v sódovkárni majiteľa Polacseka, kde zhabala a znehodnotila sódovku „čudnej chuti". Opakovane skonfiškovala polícia dennú produkciu sódovky v ďalších dvoch výrobniach a ich majiteľom Frankelovi a Moskovicsovi udelila pokutu.

V tom období sa považovala sódovka za liek, predávali ju dokonca v lekárňach pod názvom „liečivá sódová voda, lebo pomáhala pri trávení. Po rozbore sa vysvetlila jej "čudná chuť" spôsobená olovom, ktoré sa do nej dostalo po uzatváraní fliaš. Po tomto zistení lekárnik František Korláth, ktorý bol aj výrobcom sódy, zaviedol vo svojej novej továrni uzatváranie sifónov uzávermi bez obsahu olova. Vodu na výrobu používal zo studne starej košickej zbrojnice, ktorá bola chutná a zdravotne vyhovujúca, čo sa nedalo povedať o košickej pitnej vode

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.