Ak ale hľadáme zápory slovenskej reality v porovnaní s okolím, tak politické strany predstavujú dlh, hm, gréckeho typu.
Podobne ako zo zletu SDKÚ pred týždňom, i z tzv. kongresu Smeru je najdôležitejšou správou to, že slovenská demokracia trpí neexistenciou tradičného, angažovaného straníctva. Všetky ostatné informácie, ktoré sa vyrojili, vrátane kompromateriálov na koalíciu, či Fica na lane ManU, sú blábol. Keď sa totiž povie snem resp. kongres, tak aj u karpatských susedov typu Maďarsko, Česko a Poľsko sa rozumie ako najsamozrejmejšia vec na svete, že podujatie trvá tri dni (eventuálne dva a dve noci), počas ktorých vystúpia v rozprave stovky rečníkov, ktorí bijú a kritizujú lídrov (aj chvália, iste), či za stratu moci, či za účasť v zlej koalícii, či za kradnutie, eventuálne za nedostatok príležitostí kradnúť..., atď. Ani skutočnosť, že mraky účastníkov tárajú viac do bludu než k veci, nebráni tomu, že sa navrhujú alternatívy programové i personálne, a hlasovania o osobách zvyknú byť aj napínavé. Hoci, aby sme si nepestovali ilúzie, zákulisnými paktami býva i v ODS, ČSSD, MSZP či PO (Platforma Obywatelska) vopred veľa rozhodnuté... Ale aspoň predstierajú, že sú živé organizmy, kde sa niečo deje a o niečo ide.
Iba a len na Slovensku sa môže prihodiť, aby kongres strany, ktorá práve stratila účasť vo vláde, trval (cca) šesť hodín a skončil jednomyseľnou (!!!) voľbou predsedu. A to po jeho sebaoslavnej reči, bez náznaku sporu, diskusie, čohokoľvek. Hovoríme pritom o strane a lídrovi, ktorí si nesmierne komfortné vládnutie (východiskový stav ekonomiky, „nedvižná" opozícia) doslova prepili, zanechali spúšť v rozpočte a odovzdali vládu len a len preto, lebo v mocenskom delíriu tremens si zlikvidovali koaličný potenciál tak, že zároveň „požrali" spojencov. Ak v grotesknej situácii, keď s 35 percentami sa s Ficom nikto nedá ani do reči, pričom na ňom visí podozrenie z ilegálneho financovania strany, neexistuje v Smere jeden straník, ktorý by žiadal vyúčtovanie za 4 roky (napr. ako dopadol „diabolský plán", ktorý vyhlásil pred 3 rokmi), tak o politickej strane v zmysle združenia ľudí, ktorých spoločný názor na verejné veci spája v úsilí o získanie moci, je nemožné hovoriť.
Tak. Hovoriť by sa dalo, zvlášť k 21. výročiu, na klasickú nôtu, teda že komunista bol, komunistom zostal a ako komunistu ho aj vynesú nohami dopredu zo strany, ktorú si vybudoval na svoj obraz. Ale: Takmer do vety a písmena totožná dramaturgia kongresu SDKÚ (ako aj iné histórie) však zjavuje smutnú pravdu, ktorou je, že základnou formou politického bytia na Slovensku je uzavretá sekta fungujúca na princípe kultu zakladateľa. Ten musia vyznávať všetci „veriaci" (bez ohľadu na podnikateľské zámery), takže napr. vyhadzovanie odpadlíkov patrí medzi poznávacie znaky. (Všimnite si úpravu stanov Smeru, či „kopačky" pre Zahradníka a spol. na SDKÚ.) No. Táto deformácia, ktorá SR odlišuje od zvyšku ostatného sveta, je celkom zásadná poznámka k výročiu 17. novembra.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
