Štátne divadlo Košice (ŠD) si v týchto dňoch pripomína 30. výročie vzniku Malej scény. Tá pre činoherný súbor znamenala začiatok novej éry i nových možností. Zrodilo sa tam viacero zaujímavých inscenácií, bol to priestor pre herecký experiment, hľadali sa iné divadelné postupy. Doposiaľ jediné činoherné predstavenie ŠD, ktoré dostalo prestížnu cenu Dosky, vzniklo práve na Malej scéne. Aké spomienky i vtipné príhody sa im viažu s touto scénou, sme sa opýtali hercov, ktorí nej strávili niekoľko zaujímavých rokov.

Beátu Drotárovú vysypali do hľadiska

"V hre Všetko o ženách som v jednej zo záverečných scén sedela ako 90-ročná babička na vozíčku a Dana Košická ma tlačila smerom dopredu, pričom sme spievali pesničku. Vždy som sa sťažovala, že kolesá na vozíku nie sú dofúkané, že sa mi s ním hrozne ťažko narába. A práve vtedy ich dofúkali, takže sa pohyboval omnoho rýchlejšie. Zrazu sa nám nezadržateľne rozbehol dopredu a ja som sa aj s celým vozíkom vyklopila a spadla do náručia divákovi, ktorý sedel v prvom rade," prezrádza herečka Beáta Drotárová, ktorá sa v prvej chvíli zhrozila pri predstave, čo všetko má asi dotyčný dolámané. "Už som sa videla v base za ujmu na zdraví, ktorú som mu spôsobila. Našťastie to všetko dobre dopadlo, dievčatá ma vytiahli hore a za veľkého potlesku sme predstavenie dohrali. Ani vtedy mi ešte nedochádzalo, že sa niečo mohlo stať aj mne. To som si uvedomila až na druhé ráno, keď som od toho, aká som bola doudieraná, sotva vstala z postele. Našťastie to nebolo nič vážne a odvtedy sme si vždy s úsmevom vraveli: 'Pozor na záverečnú jazdu!'," dodáva herečka.

Robo Šudík predčasne ukončil premiéru

„Raz sme v Smere inscenovali hru Tank. Už názov bol zaujímavý," spomína s úsmevom herec Róbert Šudík. „Na javisku stála maketa tanku 1:1, takže hlaveň siahala až do štvrtého radu medzi divákov. Ďalšia zaujímavosť spočívala v tom, že prvých 15 minút sme hrali vnútri tanku. Takže aby z toho diváci aspoň niečo mali, namontovali nám dnu svetlo a mikrofóny. A keďže my 'snaživí' herci sme vedeli, že 15 minút budeme neviditeľní, ani jeden z nás sa nenaučil text, do tanku sme nabehli so scenárom a vôbec nám nedošlo, že mikrofón berie úplne všetko. Diváci teda počuli aj listovanie. Ľubo Záhon si navyše zabudol okuliare, takže scenár mu bol úplne nanič a dožadoval sa, aby sme mu text predčítavali." Takže dialóg vyzeral asi takto: „Čo ide?" „Ty ideš!" „Ale čo?" „Počkaj." „Kde sme?" „Kde sme?" Divák počul všetko, čo Ľ. Záhon povie, už dopredu. „On to však ešte dramaticky zahral," smeje sa Šuďo.

Predstavenie potom ďalej plynulo bez väčších zádrhov. „Až kým sme s Jožom Úradníkom ako tankisti, ktorí už vystúpili, mali hrať v kúte karty. Milá pani rekvizitárka nám dala karty s holými babami, takže sme boli takí zaujatí hrou, že sme tam ostali až do ďalšie obrazu, keď sme tam už dávno byť nemali."

Predstavenie sa malo končiť smrťou Ľuba Záhona, ktorého mal R. Šudík z tanku zastreliť. „Po výstrele sa malo päť spotených technikov snažiť potiahnuť tank asi o pol metra, ako náznak, že ide."

Tejto scéne však predchádzala hádka postáv J. Úradníka a R. Šudíka. „Dohadovali sme sa, či pôjdeme ďalej do Paríža, alebo do Marseille. Ja som kričal Paríž, Jožo Marseille a zrazu, čo sa mi na premiére nezachcelo? Svoje odhodlanie ísť ďalej na Paríž som potvrdil výstrelom z pištole. To však zvukári pochopili ako signál, tak pustili záverečnú hudbu, technici začali ťahať tank, do ktorého sme sa všetci zúfalo snažili ešte narýchlo dostať. Nastupoval aj Ľubo Záhon, nevediac, čo sa deje. Tak som mu, keď sa dostal ku mne, nastrieľal celú dávku nábojov do zadku a on uhral smrť. No tragikomický záver," dodáva so smiechom R. Šudík.

Adriana Krúpová: "Divadlo je ako život, prináša slzy aj smiech"

"Malá scéna Štátneho divadla, alebo Štúdio Smer, ako sa to voľakedy volalo, je moja 'srdcovka'. Tu som spoznala môjho drahého manžela. Bolo to pri naštudovaní Shakespearovej hry Rómeo a Júlia. Už je to viac ako 22 rokov... Štúdio bolo vtedy iba v plienkach a len hľadalo svoju tvár. Pamätám si, ako režisér so scénografom našej hry skúšal vytvoriť z bývalého kina priestor pre divadlo. Nakoniec zobrali veľké kladivo a kvôli balkónovej scéne sa prebúrali do výklenku na poschodí. Neviem, čo na to vtedy povedali pamiatkari, ale my sme mali balkón. Ivo ako Rómeo musel za svojou Júliou liezť po trojmetrovom rebríku. Dnes, keď sa tam pozriem, točí sa mi hlava. A to premiéra skoro nebola. Nevedeli sme akosi stráviť, že aj nahota je kostým. V rámci nových postupov, ktoré boli vtedy pre štúdio typické, sme mali odohrať svadobnú noc v Adamovom rúchu. Lenže v čase, keď vonku zúril socializmus a nahota bola veľké tabu, sme to akosi nemohli cez seba preniesť. Vzbúrili sme sa. Nakoniec došlo ku kompromisu. Hore bez za priesvitnými šálmi. Čakali sme, čo na to diváci a hlavne rodičia. Mama na predstavenie zavolala dokonca aj babku z Malej Tŕne. Bola vtedy prvýkrát v divadle. Myslím, že aj posledný. Celé predstavenie napäto sledovala. Nečudo, Shakespearov blankvers je ťažký aj pre Slovákov a babka hovorila len po maďarsky. Keď došlo k 'nahej' scéne, napočudovanie nepohla ani brvou, ale keď som si v ďalšej namierila dýku na prsia, vyskočila a vykríkla: 'Nem!!!' Aj derniéru sme mali jedinečnú. Desať minút pred koncom predstavenia vypadol v celých Košiciach prúd. Diváci tlieskali, nechceli nás pustiť z javiska. Dokonca padli návrhy, aby sme to dohrali pri sviečkach. Ale z bezpečnostných dôvodov sa nedalo. A tak vlastne náš Rómeo a Júlia nikdy nezomreli. Nedávno tu môj drahý manžel oslávil svoje okrúhle narodeniny premiérou komédie Zoznamka, ktorú dostal odo mňa ako darček. Aj v nej hráme zamilovanú scénu, iba diváci už neplačú od dojatia, ale od smiechu. A tak to má byť. Divadlo je ako život, prináša slzy aj smiech."

Ivan Krúpa: Vzbura rekvizít

"Každý herec to pozná a určite sa s tým už väčšina kolegov stretla. Príde deň, keď nič nie je na svojom mieste a všetko, čoho sa na javisku chytíte, žije akoby vlastným životom," hovorí herec Ivan Krúpa, ktorý v predstavení Bratstvo tajných od Bulgakova hral veliteľa kráľovskej stráže. "Bol som oblečený v čiernom koženom kostýme, na hlave som mal čierny kožený klobúk s veľkým čiernym perom, cez oko čiernu pásku a, samozrejme, kord na opasku." Počas jednej z repríz sa však v prípravnej miestnosti zakecal s kolegom. "Pásku, čo má ísť cez oko, som mal na čele, klobúk na vešiaku a kord bohvie kde. Kolega, ktorý na mňa na javisku márne čakal, už tretí raz oznamoval môj príchod a vraj pošepol aj niečo ako: 'Kde je ten debil?!!' Vtedy som sa spamätal a letel na scénu. Pásku som si strhol na oko, klobúk narazil na hlavu. V rámci scény som však mal ctený súd ohrozovať zbraňou, no siahnem k opasku a zbraň nikde! Našťastie v predstavení hrali aj moji žiaci konzervatoristi, tak som k jednému z nich priskočil a chcel mu kord vytrhnúť. Nechcel mi ho dať. Tak som mu pošepol, že ho nechám prepadnúť. Vtedy zmäkol. Výstup som teda odohral. Keď som sa po ňom celý spotený vracal do šatne, idúc cez prípravku som len tak zo zvyku mrkol do zrkadla. Katastrofa! Klobúk naopak - to obrovské pero trčalo ako kanón z tanku, kord, ktorý som si krvopotne vybojoval, bol zlomený, mal asi 30 centimetrov a páska cez okolo bola naopak, takže som bol celý v čiernom, len na oku veľký biely fľak. Stál som tam, díval sa na seba a pripadal si ako ten debil, ktorého predtým spomínal kolega."

Jozef Úradník: "Odovzdávačka" bola také fiasko, že k premiére ani nedošlo

Občas sa stalo, že k uvedeniu nejakej inscenácie napriek ukončenému skúškovému obdobiu ani nedošlo. „Mali sme hrať veselohru na Moste. Režírovať ju mal režisér z Prahy, ktorý tu predtým vynikajúco naštudoval Generálny zázrak. No na Most dlho bezvýsledne hľadal 'kľúč'," spomína si súčasný šéf činohry Jozef Úradník. V tom čase sa robili ešte tzv. odovzdávačky - či je predstavenie vhodné verejne uviesť. „A tá dopadla naozaj neslávne. Prvý problém nastal v scéne, kde si dvaja kolegovia cez celé javisko hádzali loptu, ktorá mala znázorňovať delové gule lietajúce od nepriateľa k nepriateľovi. Vpredu stáli olejové lampy. A keď na tej odovzdávačke prvýkrát zasvietili svetlo, kolegov úplne oslepili. Za obeť padli tri lampy. Námestník iba sedel a spisoval, ktorá lampa koľko stála. Potom sme mali scénu na moste, kde sa textovalo, spievalo a hrali sme iba nohami, zvyšok bol za plachtou, kde sme, samozrejme, všetci texty čítali. Nikto ich nevedel naspamäť. Plachta však spadla a boli sme odhalení! Režisér sa tú plachtu snažil nenápadne dvihnúť, ale zachrániť sa to už nedalo. Hru sme uviedli až v ďalšej sezóne v inom režijnom naštudovaní."



Foto: Judita Čermáková a archív A.K.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.