Ešte neskutočnejší je človek, ktorý ho vytvoril. Akoby ani nevnímal, že je rekordérom. Koče sú totiž len zlomkom jeho pestrého života. Rímskokatolícky farár László Szalay.

Prvý koč mal skončiť v ohni

Lásku k prírode získal ako zootechnik na družstve v rodných Mokranciach. Áno, nebol vždy duchovným. "Normálne som absolvoval vojenčinu a robil na družstve," odvíja klbko spomienok.

Tento rok oslavuje okrúhlu štvrťstoročnicu kňazskej vysviacky. Neľutuje krátku zastávku v bežnom živote. Práve ona sa stala zdrojom jeho vášne pre zvieratá, prírodu a neskôr aj staré koče.

"Už vtedy som mal koňa. Kamarát mal v šope starý koč, chcel ho spáliť. Hovorí mi - máš koňa, zíde sa ti aj toto. Prečo nie, povedal som si," vysvetľuje.

S úsmevom spomína, ako mu prvý exponát doviezli na nákladnom aute: "Vtedy to bol buržoázny prežitok, nikto ich nechcel. Len ja - tak som ich začal zachraňovať a zbierať."

Správa o netradičnom zberateľovi sa rozšírila. Spomína, ako ich vtedy ľudia nachádzali pri veľkom "upratovaní" v stajniach a núkali mu ich. On ich postupne skupoval, niektoré opravil, iné si nechal ako výstavné kusy.

Dodnes špekuluje, koľko krásnych exponátov vtedy skončilo v ohni alebo v zahraničí: "Sú to navždy stratené kusy histórie."

Zbierku rozšíril až v Chlmci

"Keď som pred 18 rokmi prišiel do Kráľovského Chlmca, tento veľký dvor bol na to ako stvorený," ukazuje okolie fary.

Vďaka jeho tvorivosti a pomoci skautov na dvore vyrástla šopa, ktorú prikryl tradičným materiálom - trstinou, uloženou podľa pôvodnej technológie pokrývania obydlí. V tom čase to už so zbieraním kočov také jednoduché nebolo: "O historické exponáty, vrátane kočov, sa po revolúcii začali zaujímať zberatelia doma aj v zahraničí. Ich cena prudko vzrástla a zohnať ich bol zrazu problém."

Napriek tomu sa nevzdal a zbierku postupne zväčšil na dvojnásobok. Dnes má štrnásť exponátov, čo ho posunulo do Slovenskej knihy rekordov.

Koče nepožičiava, ale rád ich ukáže každému

Mnohé si opravil sám alebo s pomocou skautov a stará sa o ne. S láskou hovorí, že starostlivosť o koče bola a je veľmi náročná: "Rád prijmem každého, kto by ich chcel obdivovať. Občas prídu turisti - dvere sú tu stále otvorené."

V zbierke má koče, bričky, rebriňáky, staré sane a rôzne vozy, pochádzajúce zo stajní majetných mešťanov či grófov. Otec László pozná aj ich príbehy: "Tento žltý som objavil v okolí Moldavy nad Bodvou. Ako som zistil, pochádza z Kráľovského Chlmca, takže sa vlastne vrátil domov."

Pôvod na tehlovo namaľovaných saní mu odhalil štítok na boku: "Pochádza z Lucia Bane pri Medzeve. Vraj sa na ňom vozil riaditeľ."

Ďalším unikátom je maličký vozík, ktorý bol vraj praktickou skúškou učňa na konci štúdií. Nesporne najvzácnejšími sú pohrebný voz a čierny fiaker. S úsmevom spomína, ako pohrebný voz získal výmenou za motorku: "Keď som ho videl, zatúžil som po ňom. Mal som vtedy Jawu 350 - tú som predal, a tak zaplatil za tento nádherný kus."

Tajomstvo sa skrýva aj za čiernym fiakrom: "Také používali len vo veľkých mestách, preto je to vzácnosť. Našiel som ho v Turni nad Bodvou. Vraj na ňom počas 2. svetovej vojny utekali nemeckí dôstojníci. Pozrite, na dvierkach stále vidno dierky po guľkách."

Posledný kus kúpil pred 12 rokmi vo Veľkých Kapušanoch: "Núkajú mi, ale ja hocičo nechcem. Rád by som ešte zohnal dostavník."

Zbiera staré náradie, chová kone

Na zaujímavý prírastok nečaká so založenými rukami. Venuje sa kadečomu - napríklad zbieraniu starých vecí a nástrojov.

"Toto je domáci mlynček na obilie, toto tu stará brúska, tu dúchadlo z kováčskej dielne, staré hrable, česačka konope a ľanu. Všetko je funkčné."

Akoby to nestačilo, kúsky minulosti sa snaží vzkriesiť aj sám. Naštudoval si staré technológie a vlastnoručne postavil hlinenú pec. Zasadil ju do prostredia rozvalín starej fary vedľa posedu.

Pravdaže, jeho hlavnou životnou líniou je poslanie duchovného. Kaplánov nemá, preto sviatosti a omše vysluhuje sám - nielen v meste, ale aj po filiálkach. Stihol si urobiť doktorát z kanonického práva v Ľubline, predtým získal licenciu v Budapešti. Z vlastnej iniciatívy robí na cirkevnom súde v Košiciach.

Priznáva, že si ani neuvedomuje, že je v zbieraní kočov rekordérom. Necíti sa mimoriadnym, len človekom, akého možno stretnete na ulici. A možno nie. Z tohto rekordéra sála človečina, láska, pochopenie, pokoj a charizma. Hoci je zo súčasnosti, vonia starou školou a dávno zabudnutou úctou k všetkému živému aj neživému okolo seba. To, že sa blíži k šesťdesiatke, by ste neuhádli. Výnimočné miesto, výnimočný človek. Ak neveríte, navštívte ho na jeho fare. Rád vám ukáže svoju zbierku, podelí sa s vami o svoj príbeh a ochotne si vypočuje aj ten váš. A keď budete odchádzať z jeho oázy pokoja a histórie, určite si neodnesiete len dojmy z rekordérskej zbierky...

Tento parádny rebriňák kedysi používali gazdovia pri veľkých slávnostiach. Drevené súčiastky zdobia vyrezávané dekorácie.

Za tento nádherný pohrebný voz zberateľ zaplatil po tom, ako predal svoju motorku.

Na týchto saniach sa kedysi vozil riaditeľ Lucia Bane v Medzeve. Brúska v popredí je súčasťou zbierky starého náradia, stále je funkčná.


Otec László zistil, že tento koč vyrobili v Kráľovskom Chlmci. Keď sem presťahoval svoju zbierku, "vrátil" sa domov. Foto k článku: Lýdia Vereščaková

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.