iekto objavil ovocie ako obchodnú komoditu, neboli odborníci.

V druhej polovici 19. storočia sa zaktivizoval v Košiciach župný Poľnohospodársky spolok, aby pomohol pri riešení najdôležitejších problémov v poľnohospodárstve župy. Jeho úlohou bolo tiež obnoviť pestovateľstvo, chovateľstvo a rovnako ako to robili iné spolky, jednotlivé výrobky prezentovať na výstavách.

Hľadali riešenie

Prezentovanie domácich výrobkov remeselnej a priemyselnej výroby na hospodárskych výstavách iniciovala spočiatku vláda a túto úlohu prevzali jednotlivé spolky a združenia založené špeciálne pre takúto činnosť. Spolupracovali s Obchodnou a priemyselnou komorou (OPK), ktorá vytvárala podmienky na vystavovanie produktov, radila a usporadúvala kurzy.

V dobe, o ktorej píšeme, sa začínajú v zaostalom Uhorsku objavovať začiatky priemyselnej výroby. Tá mala určité jej zodpovedajúce odborné zázemie. V poľnohospodárstve chýbalo a vôbec sa nerozvíjalo ovocinárstvo. Pritom bolo v Košiciach dosť záhradníkov, ktorí boli aj vzdelaní aj iniciatívni, čo bolo viditeľné na výsadbe parkov v centre mesta i vo vtedajšom Széchényiho, dnešnom mestskom parku. Okrem nich boli v Košiciach aj individuálni ovocinári zo záľuby vo svojich súkromných záhradách pri domoch.

Hornouhorský záhradnícky spolok

Týchto odborníkov - záhradníkov aj ovocinárov mal združiť pod jednu strechu Hornouhorský záhradnícky spolok. Založil ho hlavný záhradník Poľnohospodárskej školy v Košiciach Ján Bollmann.

Stanovy spolku schválilo v roku 1892 ministerstvo poľnohospodárstva, dokonca ich odobril aj samotný minister a v máji roku 1893 sa konalo v spolupráci s košickou radnicou a OPK ustanovujúce zhromaždenie, na ktoré pozval aj majiteľov záhrad. Ukázalo sa, že to bola dobrá myšlienka, vďaka ktorej získal spolok ďalších členov. Za predsedu spolku zvolili veľkostatkára a politika grófa Žigmunda Péchyho, zastávajúceho funkciu hlavného župana Abovsko-Turnianskej župy. Podpredsedom sa stal J. Bollmann, tajomníkom profesor košickej Poľnohospodárskej školy, uznávaný botanik, autor učebníc a kníh o liečivých rastlinách Vojtech Páter. Bola to trojica odborníkov a zároveň záruka plnenia cieľov založeného spolku.

Výsledky po dvoch rokoch

Ciele spolku sa začali napĺňať po dvoch rokoch, počas ktorých sa dostávalo do povedomia ovocie či ovocinárstvo ako novinka. Zatiaľ v meste, nie v okolí, kde na veľkých gazdovstvách hospodárili po starom ako ich predkovia. Gróf Péchy bol šíriteľom moderných metód v poľnohospodárskej výrobe, uplatňoval ich na svojich veľkostatkoch, rozširoval odbornú literatúru, podporoval ovocinárstvo a používanie nových zahraničných strojov pri pestovaní plodín na pozemkoch mesta Košice v iných katastrálnych územiach, kde ich mesto vlastnilo. (Iba v Abovsko-Turnianskej župe boli na ploche 5 300 jutár okrem viníc, pasienkov a lesov. Lesy mali ošice v desiatich obciach tejto župy.) Péchy nasledoval v šírení poľnohospodárskej literatúry statkára Bujanovicha z Chabžan - terajších Lemešian - tiež grófa Dessewfyho, ktorí boli aj autormi literatúry pre poľnohospodárov.

Spolok začal so školením záhradníckych pomocníkov, založením vzorovej škôlky ovocných stromov a vinohradu. Mestu záležalo na rozvoji ovocinárstva, a preto ho podporilo aj pridelením pozemku na škôlku aj vinohrad neďaleko Poľnohospodárskej školy (budovy dnešnej Technickej univerzity pri parku na Letnej) a stal sa miestom praktickej výučby študentov tejto školy, vzorovou záhradou. Ona usporadúvala výstavy sušeného ovocia zo školskej modernej sušiarne, ktorú postavili v záhrade, zeleniny aj alkoholu zo školskej pálenice s najmodernejším zariadením. Študenti s učiteľmi sa stali nositeľmi nových postupov a názorov. K pestovateľom v okolí sa dostávali pomaly napriek veľkému úsiliu spolku, školy, OPK a iných inštitúcií.

Nové nápady

Vďaka nadšencom a propagátorom ovocinárstva a záhradníctva v Košiciach vznikli nové nápady a motivácie. Košický záhradník a obchodník zeman Alexander Anton Gleviczky vo svojej záhrade v Čermeli založil ovocnú škôlku a vypracoval plán od šírenia poznatkov aj v príbuzných odboroch ovocinárstva, záhradníctva a zeleninárstva po poradenstvo, bezplatný výber semien členmi až po výstavy. Majiteľ semenárskej firmy v Budapešti E. Hnuthner ako prvý vypísal pre učiteľov ľudových škôl (dnes ZDŠ) súbeh v záhradníctve a pestovaní zeleniny motivovaný štipendiom a po dosiahnutí výsledkov navyše finančnou odmenou. S motivačnými ponukami prišli ďalší majitelia škôlok, semenárstiev, záhradníctiev. Záhradnícky spolok usporiadal v roku 1895 väčšiu Všeobecnú výstavu ovocia, zeleniny, kvetov, vína, pálenky a náradia. Zúčastnili sa na nej záhradníci a zvedavá verejnosť aj z okolia. Župný Poľnohospodársky spolok už vydával časopis, organizoval na vidieku zakladanie ovocných škôlok, usporadúval súťaže v orbe najnovším pluhom, predvádzal poľnohospodárske náradie.

Podporovali ovocinárstvo

Ovocinárstvo a jeho rozširovanie v mestách i na vidieku podporovali ministerstvo poľnohospodárstva aj školstva. Prvé - príspevkom na založenie ovocných škôlok a druhé - vyznamenávaním učiteľov za zásluhy o ich zriadenie aj za výučbu mládeže o pestovaní ovocia. V Košiciach odmenili finančne aj náradím učiteľa Antona Stróku. V tlači bol ešte v roku 1872 uverejnený článok o "košickom pestovateľovi", ktorý vysadil pred 30 rokmi ovocné stromy na 2 jutrách bezcennej húštiny v rokline, nazvanej Stračia, ktorú mu darovalo mesto a ktorú nikdy nikto nečistil. Na význam ovocinárstva upozorňovali populárne články profesorov Poľnohospodárskej školy, ktorí odporúčali aj konzervovanie podľa ich receptov ako najdlhší spôsob uchovania ovocia.

Spolok chovateľov hodvábnika

Na Krajinskej poľnohospodárskej výstave v Budapešti v roku 1886 sa medzi konopnými a ľanovým výrobkami z domácich surovín a produkcie vynímal hodváb v rôznych farbách. Bol to výrobok z dielní Spolku chovateľov hodvábnika v Košiciach. Tento spolok ako súčasť už spomínaného župného Poľnohospodárskeho spolku v Košiciach mal v programe pestovanie priadky morušovej a spracovanie vlákna. Pri tomto spolku bol založený Vzorový hodvábnický ústav.

Hneď na začiatku ste čítali o úlohe župného Poľnohospodárskeho spolku obnoviť pestovateľstvo, chovateľstvo atď. Medzi prvými splnenými úlohami bolo obnovenie činnosti Spolku chovateľov hodvábnika. Ako vznikla táto exoticky znejúca činnosť v prozaickom prostredí východoslovenskej krajiny?
Alexander Soós de Soóvar (1804 - 1879), statkár z Trstenej pri Hornáde, sa takmer 40 rokov zaoberal štúdiom aj chovom priadky morušovej, jej udomácnením na východnom Slovensku a možnosťami domáckej výroby hodvábu. Chcel vytvoriť vlastné surovinové zdroje pre spracovanie textílií a pomôcť vidieckemu obyvateľstvu, aby na morušiach, ktoré vysadí, mohlo pestovať priadku morušovú a tkať jej vlákno. Prostredníctvom žiakov vidieckych škôl, kde začal propagovať toto odvetvie, sa informácie o ňom dostali k ich rodičom - budúcim chovateľom. Výsledkom bolo vysadenie troch miliónov stromov moruše pre chov priadky morušovej. V roku 1877 vzniklo z jeho iniciatívy Hornouhorské hodvábnické družstvo so 116 členmi, pre ktoré získal podporu vlády. Soós detailne ovládal technológiu spracovania vlákna aj tkanie a bol uznávaným odborníkom v tomto odvetví. Preto ho vymenovali za komisára chovu hodvábnika v Uhorsku a za riaditeľa Vzorového hodvábnického ústavu v Košiciach pre celé Uhorsko.

Finančná dotácia vlády

Po dôkladnej príprave výroby začal zariaďovať dielne jednoduchými tkáčskymi stavmi, zadovážil farby na hodváb a začal školiť budúcich majstrov v spracovaní vlákna aj v tkaní. Hodvábnictvo ako perspektívne odvetvie začal propagovať Hornouhorský spolok pre šírenie domáckeho remesla. V Uhorsku sa začalo šíriť v 17. - 18. storočí a manufaktúry vznikli okrem Košíc v Trnave a v Bratislave. Soós dostal od vlády dotáciu 1 800 zlatých na zakladanie škôlok morušovníkov, stavbu sušiarní aj stroje na výrobu hodvábnych nití a látok. V roku 1879, keď mal Soós 76 rokov a hodvábnictvo malo oficiálne odštartovať ako nové odvetvie, náhle zomrel. Chov hodvábnika, výkup zámotkov aj družstvo existovali ďalej, no Spolok chovateľov hodvábnika skončil svoju činnosť, pretože sa nenašiel Soósov pokračovateľ s takou hybnou silou. Hodvábnictvo u nás sa zaktivizovalo po vzniku ČSR a pretrvalo aj po 2. svetovej vojne. Zaniklo v roku 1962.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.