Valko

Keď sa autor zhováral s Ernestom Valkom, čo sa v posledných rokoch nestávalo, ale v deväťdesiatych celkom dosť, vždy sa ho chcel opýtať, či tie slušné (veľké) peniaze, ktoré zarába, mu stoja za to, že sa občas musí báť o život.

Otázka ale vždy zostala visieť akosi vo vzduchu. A už aj zostane.

Ernest Valko bol špičkový právnik, na ktorom socialistická škola nezanechala stopu (ako na iných jeho generácie). Znamenite by sa uživil aj bez prijímania ošemetných prípadov, ktoré smrdeli mafiou na sto honov. (Napr. Duckého zmenky. Vtedajší „partner" SPP, Roman Zubík, bol nedávno odsúdený v Česku na nejakých desať rokov, či tak akosi.) K veľkým kauzám na rozhraní štátnych firiem, šedej ekonomickej zóny až organizovaného zločinu ho však azda priťahovala vnútorná potreba. A ak nie, tak klientela, ktorá práve v ňom či jeho kancelárii videla záruku, že vymôže právo a spravodlivosť. Iste, podľa doterajších informácií je údajne nejasné, či motív vraždy súvisel s jeho prácou, alebo súkromnejšou sférou života. Tu sa však dá risknúť tvrdenie, že by dokázalo prekvapiť, keby za tragédiou nestála záležitosť, ktorej sa aktuálne venoval. Presne pre ten typ služieb, na aké si ho (aj) štát najímal, je to u Valka o dosť pravdepodobnejšie než u iného advokáta.

V pamäti laicko-neprávnej verejnosti zostane hlbšie zapísaný ako ponovembrový politik, vysoký funkcionár Federálneho zhromaždenia a najmä ako prvý a posledný predseda Ústavného súdu ČSFR. Valkova politická kariéra bola krátka, absolvoval ju bez tieňa podozrenia (čo, vidíme dnes, nie je žiadna samozrejmosť) a symbolicky ju ukončil rozdelením Československa. Ako šéf ÚS je podpísaný pod prelomovým (dá sa povedať) nálezom o lustračnom zákone z decembra 1992. Väčšmi ako týmto verdiktom, ktorý na Slovensku Mečiar odignoroval s celým „lustrákom", ovplyvňoval Valko právne vedomie a kultúru na SR ako významný účastník verejnej diskusie vždy, keď si nejaká kauza pýtala autoritatívne stanovisko. Na jeden z jeho posledných príspevkov si autor spomína celkom dobre a s vďakou, keďže práve v reakcii na jeho komentár v súvislosti s preukazovaním majetku vysvetľoval, že na „materiálne ohnisko ústavy" nie je také jednoduché siahnuť ani u nás, hoci explicitný článok na jeho obranu, na rozdiel od Nemecka či Česka, v slovenskej ústave chýba.

Je pohromou Slovenska, že do debaty sa viac už nezapojí. A ani ako advokát nezveľadí už svoje dielo. Vražda Ernesta Valka môže byť ozaj znamením rusifikácie pomerov pod Tatrami. V západnejšej Európe sú takéto „popravy" právnikov známe len zo Sicílie (širšie Talianska). Ani to prirovnanie ale nesedí úplne, keďže tam sa strieľajú zväčša „advokáti mafie", čím teda Valko nebol stopercentne. Veľkú, veľmi veľkú kauzu, na ktorej by mohli preukázať, ako vie polícia zatočiť s organizovaným zločinom, nájomnými vrahmi a vôbec podsvetím, si Lipšic a Spišiak zrejme predstavovali inak. Nedá sa ale nič robiť. Na predvedenie toho najlepšieho, čoho sú schopní, dostali vraždu Ernesta Valka. Iste, všetky životy sú rovnakej ceny, ale na toto sa pozerá celá krajina.