Aj keby bol ten dôkaz rovnako presvedčivý ako napr. nahrávka, na ktorej akýsi hlas podobný predsedovi Smeru melie čosi o 65 miliónoch, ani tak by nezvrátil rozhodnutie kongresu SDKÚ. Ten si pevnou rukou, bez zachvenia či náznaku pochybnosti, zvolil za predsedu opäť Mikuláša Dzurindu.

Tých asi 460 delegátov (cca 90 neplatných hlasov), ktorí reprezentujú rachitickú, zhruba šesťtisícovú členskú základňu, takto rozhodlo o podobe a cestách nielen svojej strany, ale i slovenskej politiky na niekoľko najbližších rokov. SDKÚ je totiž vládna strana s najväčším vplyvom. Dokonca ešte väčším než jej prislúcha z volebného výsledku, keďže na delení rezortov obohrala koaličných partnerov asi ako Marseille Žilinu. Táto volebná momentka je takto vhodná ako navigácia k pochopeniu, kde sa začína bieda vecí verejných na Slovensku. Mimoriadne zásadná postava pre chod štátu vzišla hlasovaním stoviek „no name" delegátov, ktorých tým poverila sotva jedna tisícina populácie štátu (členovia SDKÚ). Stopové množstvo ľudí z prostredia, ktoré je skleníkovo izolované od sveta konkurencie a výkonu, zároveň je však súčasťou uzavretého systému (ktorý vstupu zvonka bráni vysokými zátarasmi aj vlastnou odpudivosťou), si práve vybralo zo svojich tenučkých „ľudských zdrojov" kľúčovú postavu. Ktorá, a tu je smotana, sa regulárnym voľbám vyhla, aby výsledku strany neuškodila...

To je, samozrejme, o politickom systéme, nielen o SDKÚ. O tej len o toľko viac, že má ešte menej členov než napr. Smer či HZDS (15 resp. 30-tisíc). Iste, SDKÚ ako strana slovenskej moderny a „zapadníkov" priťahuje viac či menej nezávislých intelektuálov, ktorí diery čiastočne vypchávajú (tentoraz Jurzyca, Beblavý, Dubovcová, napokon aj samotná Radičová). No. Kongres je len opäť raz nastavené zrkadlo, že odkiaľ sa berie v tomto štáte moc. Šesťtisíc ľudí, z ktorých polovica sú (zrejme) ešte „mŕtve duše"... Takmer 90 percent pre Dzurindu, ktorý by bol vymenený už všade na zemeguli, hovorí o tom, že v slovenskej demokracii neexistuje tradičné straníctvo. Aj SDKÚ, ako jedna z „lepších", ak nie najlepšia strana, je pevnosť jednej osoby, ktorá zrástla so svojím výtvorom ako slimák s búdou. (Podobne HZDS, Smer, SNS, Most. Výnimkou je KDH).

Vzácny hosť kongresu Petr Nečas vytvára krásny kontrast. Kým Dzurinda si drží kontrolu zhora, decentralizovanú ODS si rozobrali krajskí bosovia a „kmotrovia" tak, že chudák predseda strany (a vlády) je bez vplyvu mimo Prahy... No. Odhliadnuc od teórie, ktorá nám pomôže len k plaču, politicky najpodstatnejšie na kongrese SDKÚ bolo to, čo chýbalo - pozvaní hostia - predsedovia koaličných strán. Ide o ohromnú zvláštnosť a veľmi to vyzerá, že roztržka okolo prokurátora je mimoriadne vášnivá.

Posilnená pozícia Dzurindu inak nič nového neprináša, keďže špekulácie o pomalom „rozvarení" Radičovej nevychádzajú jednoducho preto, lebo premiérka zosobňuje koaličný potenciál SDKÚ k dnešným partnerom. Inak povedané, podrývať Radičovú nedáva pre Dzurindu zmysel, keďže on už premiérom byť nemôže.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.