Odjakživa veril, že ho umenie uživí a dnes je to naozaj skutočnosťou. Keďže túžil byť chirurgom, pri práci občas používa skalpel, inšpiruje ho svalstvo a pripadá si ako puntičkár. Borisovi Sirkovi sa už však, napriek úspechom, nepáči nálepka maliar a mieni sa v rámci tvorby pobrať ďalej.
Boris vraví, že už učiteľky v škôlke si všimli jeho talent na kreslenie a prihlásili ho do základnej umeleckej školy. "Už tam som vedel, že buď budem operovať ľudí ako chirurg, alebo pôjdem na školu úžitkového výtvarníctva. Viac ma však bavilo kreslenie ako učenie, takže som šiel na ŠUV-ku a neriešil iné možnosti. Chcel som byť výtvarníkom, ktorý sa tým bude aj živiť," vraví chlapec zo Sniny, ktorému ani trochu nechýbalo závideniahodné odhodlanie.
A o strachu z toho, že by sa nedokázal uživiť, nemôže byť v jeho prípade ani reči. "Nebál som sa. Bol som totiž presvedčený o tom, že to dokážem. Stačí veriť si a nevzdávať sa a ono to potom príde."
Hrá sa so svalstvom
Hoci sa chirurgom nestal, vzťah k medicíne je v jeho tvorbe výrazne prítomný.
"Veľmi ma to ovplyvňuje. Anatómia ľudského tela ma dosť zaujíma, istý čas som sa hral so svalstvom a vymýšľal som si ho po svojom. Dával som mu skôr dekoračnú funkciu v tom zmysle, akoby išlo o odev. Podľa mňa by bolo veľmi zaujímavé zistiť, ako by sa telo správalo, keby sme mali inak usporiadané svaly. A ďalšia súvislosť s chirurgiou je tá, že som dosť pedantný a občas až puntičkár, ale nie v zbytočnostiach. Len v práci, lebo inak mám neporiadok celkom rád. A na niektorých objektíkoch pracujem so skalpelom a je to celkom super."
Ak si veríte, úspech sa dostaví
Aby mladý človek prerazil, nestačí mu len disponovať obdivuhodným talentom. Chce to poznať správnych ľudí a byť v správnom čase na správnom mieste. A Boris to veľmi dobre vie.
"Potom veci prídu samé. Za všetko, čo robíte, dostanete nejakú spätnú väzbu. Ak sa nesnažíte, tak z toho nič nebude. No ak na sebe pracujete a neprestávate si veriť, tak nasleduje jeden úspech za druhým. No a na úspech sa potom nalepia kupci a viete z toho aj vyžiť. Rodinu by som z toho asi neuživil, ale pre mňa samého to zatiaľ úplne bohato stačí," vraví mladý muž, ktorý má za sebou aj štúdium na Fakulte umení TU Košice, ako aj stáž na Akadémii výtvarných umení v Prahe.
Dokáže riadne zamakať, no nevyhýbajú sa mu ani bohémskejšie obdobia. "Je to ako kedy. Mám obdobia, keď nerobím nič, napríklad teraz som sa dva mesiace poflakoval a žil bohémsky život, ale keď sa potom do toho dostanem, tak sa neviem odlepiť od práce. Zabúdam jesť, čas mi beží, ani neviem ako. No najväčšie potešenie je práve vtedy, keď dielo vzniká a nie potom, keď sa naň už len pozerám."
Má rád otvorené konce
Ako Boris poznamenáva, čím je starší, tým je v rámci tvorby údernejší. V počiatkoch vraj totiž boli jeho obrazy oveľa jemnejšie a naivnejšie.
"Čím som starší, tým sú moje veci možno aj osobnejšie. Predtým akoby som skladal dokopy to, čo ma zaujímalo. A najjemnejšie veci vychádzali z japonskej animácie - mangy. Potom prišlo obdobie, keď ma začal strašne fascinovať horor, či už americký, alebo japonský. Japonský vo mne ostal v tom, že vo väčšine diel používam motív záplavy vlasov."
Japonci totiž podľa jeho slov pracujú práve s týmto efektom, zatiaľ čo Američania dajú vo väčšej miere na brutalitu. "Najnovšie som sa však začal viac zaujímať o mytológiu Slovanov."
Výtvarník tvrdí, že je vo svojich dielach pomerne výrazne otvorený a odhaľuje svoje vnútro. "Neviem povedať, nakoľko až som to ja. Myslím si, že dosť. Dá sa však aj viac."
Čo sa týka pomyselnej stopky, ktorá ho zastaví vždy, keď ide odhaliť úplne všetko, má viac ako jasno. "Ono je to ako s knihou. Keď ju máte prečítanú a páči sa vám, tak sa k nej viete vrátiť. Ale čítame ju kvôli koncu. Ja mám celkom rád práve otvorené konce, ktoré sú občas lepšie ako happyend."
Chcel by žiť v gotike
Boris je typom umelca, ktorého tvorbu vo veľkej miere ovplyvňuje súčasná civilizácia. Zaujímalo nás preto, či by dokázal žiť aj v inom storočí. "V stredoveku by som teda žiť nechcel, lebo by som určite zhorel na hranici. To mi je jasné. Ale možno taká gotika... Alebo ešte skôr začiatky industrializácie. Časy, keď bola využívaná para. Prípadne možno budúcnosť? Rád by som vedel, čo bude, až bude."
Poškuľuje po videoarte
Jeho diela sú občas, na vkus priemerného človeka, mierne šokujúce. Ako však podotýka, vonkoncom nie je jeho cieľom šokovať. "To naozaj vôbec. Ja to takto cítim a preto občas, keď mi ľudia hovoria, že to už je priveľa, tak nerozumiem. Príde mi to celkom normálne. Žijeme si celkom pokojne bez stresov, tak si ich ľudia umelo vyrábajú aj v rámci takýchto banalít. Veď keby sme žili pred niekoľkými storočiami, tak by sme zažili verejné popravy..." konštatuje Boris, ktorý túži v rámci tvorby neustále napredovať.
"Áno, chcel by som sa posunúť inde, lebo sa mi nepáči nálepka maliar. Príde mi to, akoby som bol maliar - natierač, a to nič proti tomuto zamestnaniu. Nemám rád, keď stagnujem a ešte som dosť mladý na to, aby som teraz len maľoval dokedy budem môcť. Veď aj Picasso hovoril, že najhoršie je, keď výtvarník skamenie. To je už potom o ničom. To sa len krúti na jednom mieste."
V pláne má preto robiť viac animácií. "Keď som bol na stáži v Prahe na nových médiách, tak som sa skôr venoval videoartu a nie výtvarnému umeniu a začína mi to celkom chýbať. Takže si chcem zaobstarať techniku... Dám si asi trošku pokoj od maľby a uvidím, kam to povedie. A tematicky? Budem robiť to, čo ma bude baviť."
Konceptuálne umenie mu nevonia
Hoci ho označujú za objav slovenskej maľby po roku 2000, nemá rád prílišné výstrednosti a rezervovaný vzťah má aj ku konceptuálnemu umeniu.
"Pre mňa je totiž koncept občas čosi ako nadpráca. Viete, keď opriete železnú tyč v galérii a vymyslíte k tomu hodinový pokec, tak naozaj neviem, o čo tu ide. Mám totiž rád dokonalé remeselné vyhotovenie a práve preto koncept nerobím. Je mi to málo. A hnevá ma, keď sa niektorí pozrú na moje veci a povedia si, že strašidlá. Viac za tým nevedia nájsť? To isté si ja môžem povedať o tej ich tyči...," dodáva na záver mladý umelec, ktorého farebnosť sa pohybuje v rozmedzí červenej, bielej a čiernej.
"Čierna a biela je akoby deň a noc, dobro a zlo... Keď to máte vyvážené, tak je to celkom správne, lebo zase aj priveľa svetla je na škodu. Červená je krv, je to život. A naozaj iba z čisto vizuálneho hľadiska - aj Hitler vedel, prečo dáva na hákový kríž tieto tri kombinácie farieb."
Maľba i plastiky. Len nedávno svoju tvorbu predstavil v rámci výstavy v Múzeu Vojtecha Löfflera. Foto: Veronika Janušková
Jednotlivé diela:
Fotky: Veronika Janušková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
