Na smrť pod gilotínou ju revolučný tribunál odsúdil za vraždu. Zabila Jeana-Paula Marata, jedného z vodcov Francúzskej revolúcie (1789 - 1799).
Atentátom proti teroru?
Ku gilotíne kráčala mladá kráska podľa Sansonovho svedectva smelo a keď jej na popravisku chcel kat strašný smrtiaci vynález ohľaduplne zacláňať vlastným telom, aby nestratila odvahu, Charlotta prejavila o gilotínu zvedavý záujem. Pred ňou prišli tou istou gilotínou o hlavy ako úhlavní nepriatelia revolúcie kráľ Ľudovít XVI. i kráľovná Mária Antoinetta, no tiež viacerí tribúni francúzskej revolty, napríklad prominent Maximilián Robespierre. A tisícky ďalších ľudí - vraj napospol nepriateľov a zradcov - ale často úplne nevinných ľudí. Tak sa naplňovalo pochmúrne tvrdenie, že táto revolúcia, ktorá si svet podmaňovala hlásaním slobody, rovnosti a bratstva, kruto požierala vlastné deti.
Charlotta Cordayová pochádzala zo šľachtickej rodiny a patrila k sympatizantom kráľa - k roajalistom. Po smrti matky strávila šesť rokov v kláštore v Normandii, kde sa naučila medzi desiatimi Božími prikázaniami aj to piate - Nezabiješ!
Dievča s hrôzou sledovalo, ako v búrlivých revolučných rokoch prikázanie denne porušujú ľudom oslavovaní revolucionári, ktorí sa z noci na ráno stali v nejednom prípade diktátormi a priaznivcami bezuzdného teroru. Čím viac času delilo synov revolúcie od pamätného dobytia Bastily (júl 1789), tým viac krvi vsakovalo do parížskej zeme pod gilotínou. V mene revolúcie účtovali jej lídri so šľachtou a roajalistami, postupne však aj s ľuďmi, ktorí neschvaľovali ich revolučný teror. Ideály revolúcie stále viac zastierali zákerné udavačské vendety a po nich nezmyselné procesy, mučením vynucované priznania a bleskové popravy bez šance akokoľvek sa obhájiť.
Aj kat bol zdesený
Popravy boli masové, v Paríži takmer každý deň a legendárny kat Sanson sa zoči-voči tejto nevídanej lavíne krutosti zdesene pýtal, či bola revolúcia na to, aby mal denne príležitosť vykonávať svoje smrtiace remeslo.Na čele obávaného revolučného tribunálu stál v roku 1793 aj Jean-Paul Marat. Tento vzdelaný muž, ktorý bol lekárom a v skúmaní očných chorôb získal značný rešpekt, bol i talentovaným esejistom a novinárom. Stal sa revolučným politikom a miláčikom ľudu, pre ktorý vydával vplyvné noviny Priateľ ľudu. Vnímavá Charlotta bola zhrozená stále zakrvavenejšou revolúciou a mladá roajalistka videla východisko v atentáte na Marata. Priateľ ľudu však bol dobre strážený a inak od ľudu i dosť izolovaný. Trpel totiž vážnym kožným ochorením, pokročilou psoriázou - spôsobovala mu veľké bolesti. Ako-tak sa mu uľavilo iba vo vode, a tak stále častejšie úradoval doma a vo vani.
Simonin babský inšinkt
Marata dôsledne strážila aj družka a matka jeho syna Simona Evrardová. Babský inštinkt Simone našepkával, aby k Jeanovi–Paulovi do vaňovej intimity dotieravú mladú krásku nevpustila. Trikrát Charlotu z domu vykázala. Prefíkaná slečna však použila pascu. Napísala udavačský list, ktorý chcela Maratovi i s avizovanými menami zradcov odovzdať iba do vlastných rúk. Neprekážalo jej, že adresát sa dlhodobo vyskytuje vo vani. Pred osudnou návštevou si na parížskom trhu chladnokrvne vybrala a kúpila dôkladný mäsiarsky nôž, ktorý starostlivo ukryla v šatách.
Naveľa sa k Maratovi predsa len dostala. Stretnutie začalo korektne. Charlotta chladnokrvne hrala úlohu revolučne naladenej udavačky a Maratovi diktovala do vane mená údajných zradcov. Jean-Paul si všetky pozorne zapisoval, a tak nezaznamenal, že deva vytasila zo sukňových záhybov nabrúsený nôž, ktorým ho začala bodať. Marat sa rozkričal, mladá žena však pokračovala v atentáte a vraždu miláčika francúzskeho ľudu dokonala.
Po formálnom a iba párhodinovom procese a verdikte trestu smrti sa Charlotta dostala do rúk kata Sansona.
Krvavému pokračovaniu francúzskej revolúcie Maratovou vraždou nezabránila. Revolta, ktorá ovplyvnila i svetové dejiny, pokračovala ešte ďalších šesť rokov a ukončil ju, ako sám hrdo deklaroval, až Napoleon Bonaparte.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
