Prvým z dnes už priam neprehľadného sortimentu antibiotík, ktoré zachránili milióny životov (ale ktoré majú aj svojich odporcov), bol penicilín. Za jeho objav vďačíme Alexandrovi Flemingovi - a náhode.
Dedičstvo investoval do štúdia
Alexander Fleming sa narodil 6. augusta 1881 ako siedme dieťa statkára Hugha Fleminga a jeho druhej ženy Grace Mortonovej na statku Lochfield Farm v Škótsku. Vo veku štrnásť rokov bol Alexander poslaný za svojimi súrodencami do Londýna, kde navštevoval Polytechnic school. Keď v roku 1901 zdedil po svojom strýkovi 250 libier, rozhodol sa - na radu svojho staršieho brata - investovať túto sumu do štúdia medicíny.
Nestal sa chirurgom
Fleming bol vynikajúcim študentom a na konci štúdia úspešne zložil skúšky z chirurgie, ale chirurgom sa nikdy nestal, pretože sa začal venovať bakteriológii, a to náhodou. Vybral si ho totiž profesor Freeman, ale nie kvôli tomu, že sa domnieval, že z Fleminga bude dobrý bakteriológ, ale preto, že chcel založiť strelecký klub a Fleming bol vynikajúci strelec. Fleming nastúpil v roku 1906 do Freemanovho laboratória a v ňom pracoval až do svojej smrti.
Za vojny vo Francúzsku
Počas prvej svetovej vojny slúžil Fleming v poľnom laboratóriu vo Francúzsku, kde sa snažil liečiť infikované rany vojakov. Tam zatúžil nájsť látku, ktorá by zabíjala škodlivé mikróby a neubližovala pritom zdravým bunkám. Toto hľadanie sa stalo ústredným motívom Flemingovho bádateľského života. Svoj prvý významný objav urobil Fleming v roku 1922, keď z akéhosi okamžitého popudu dal do misky s kolóniami mikróbov trochu hlienu z vlastného nosu - a na tom mieste mikróby vyhynuli.
Objav lysozymu
Ďalšie pokusy ukázali, že tajomnú, baktérie ničiacu látku (neskôr pomenovanú lysozym) obsahujú aj sliny, nechty i vlasy. Bol to veľký objav, ale stretol sa s nezáujmom a bol docenený až o približne tridsať rokov. Náhoda stála pri Flemingovi aj pri jeho objave penicilínu. V roku 1928 skúmal Fleming vlastnosti stafylokokov.
Pleseň „zabila" baktérie
Keď sa po augustovej dovolenke 3. septembra Fleming vrátil do svojho laboratória, všimol si čosi pozoruhodné: v jednej z misiek s kolóniami baktérií, ktoré nechal na stole, došlo ku kontaminácii plesňou, pričom baktérie okolo plesne zjavne vyhynuli. Fleming začal zisťovať, či pleseň pôsobí aj na iné baktérie a zistil, že zabíja aj streptokoky, baktérie záškrtu a sneti. Ďalší výskum ukázal, že baktérie zabíjajúca pleseň je z rodu plesní Penicillium a preto účinnú látku tejto plesne, ktorú pracovne nazýval „plesňová šťava", 7. marca 1929 nazval penicillin.
Spočiatku nevzbudil pozornosť
Fleming publikoval svoj objav v odbornom časopise British Journal of Experimental Pathology, ale článok nevzbudil veľkú pozornosť. Veľkým problémom však bolo, že novú účinnú látku - teda penicilín - sa nedarilo izolovať v čistej podobe. Izolovať penicilín dokázali až v máji 1940 oxfordský chemik Ernst Chain a biochemik Howard Flory. Čoskoro nato bol penicilín úspešne otestovaný na laboratórnych zvieratách a vo februári 1941 bol nový liek po prvý raz podaný človeku, ktorý zomieral na otravu krvi.
Britská vláda nemala peniaze
Po podaní penicilínu došlo k zotavovaniu pacienta, ale nedostatočné zásoby nového lieku neumožnili jeho vyliečenie. Po nazhromaždení dostatočnej zásoby nového lieku bol vykonaný ďalší test na troch ľuďoch, pričom dvoch sa podarilo vyliečiť, tretí zomrel na iné komplikácie. Nastal však problém s masovou výrobou nového lieku, pretože Británia bola už vo vojne a britská vláda nebola ochotná sponzorovať výrobu penicilínu.
Zachránil tisícky vojakov
Až po vyjdení článku v New York Times začali v septembri 1942 najväčšie farmaceutické firmy vyrábať penicilín, ktorý sa od roku 1943 začal vo veľkom množstve dodávať spojeneckým armádam. Penicilín zachránil životy tisícom ranených vojakov a po vojne sa začalo jeho úspešné ťaženie ako prvého antibiotika. Za objav penicilínu dostali A. Fleming, E. Chain a H. Flory v roku 1945 Nobelovu cenu za medicínu alebo fyziológiu.
Alexander Fleming zomrel 11. marca 1955 a je pochovaný v londýnskej katedrále sv. Pavla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
