Vymysleli akési hradby z piesku, nazývané valmi (EFSF - európsky stabilizačný finančný mechanizmus) a zmenu pravidiel do budúcnosti, ktorú si dali záväzok podpísať najneskôr v októbri.
Po bruselskom summite (28.-29.október), na ktorom mali vyhlásiť úlohu za splnenú a striekať šampanským, vieme toľko, že noci sa skrátili, sú chladnejšie, ani čas už nie je letný, ale inak sa zastavil. Sú (resp. sme) de facto tam, kde v máji, keďže za šesť mesiacov prišli akurát na to, že reforma Paktu stability, ktorý chceli urobiť prísnejším tak, aby sa všetci hriešnici-dlžníci triasli, nestačí. Teda mnohým by stačila, napr. aj Grékom či širšiemu južnému krídlu (ktorému sa politicky korektne hovorí PIIGS), dokonca aj nekompromisnému Slovensku, len Merkelová si dupla. Ona by totiž, chudera, musela za skvelú dohodu neskôr platiť. Nikto iný totiž v celej eurozóne nedisponuje takými peniazmi, aké by si vyžadovali prípadné ďalšie sanácie. (Keby náhodou teda mali tí Gréci či, nedajbože, Španieli takú drzosť, že by naďalej krachovali.)
Takže Merkelová si u kolegu Sarkozyho, bez dvojstrannej dohody s ktorým je pokrok v EÚ z princípu nemožný, vydupala ešte jedno kolečko, ktorého pôvabom je presne to, že prekračuje čiaru, čo vytýčili na začiatku za hranicu experimentu: Lisabonskú zmluvu. A skutočnosť, že všetci ostatní kývli na to, čo bolo doteraz tabu, je ozajstný výsledok toho summitu. Čo im nebránilo, aby hneď nechali kolovať propagačné materiály, že ako pekne vec vyriešili. Áno, vyriešili tak, že cestu, ktorou sa mohli vydať v máji, keby mali kus rozumu a odvahy, nastupujú v novembri. Tak funguje Európska únia v praxi.
To neznamená ešte, že niekam sme pokročili. Len toľko, že sa budú zaoberať podstatou veci, ktorou je, že bez zmeny základných zmlúv, či v smere reštrukturalizácie, bankrotu, odobratia hlasovacích práv, odchodu z eurozóny, alebo smerom povolenia finančnej "solidarity" (tzv. bailout), žiadny mechanizmus, ktorý sa chce nazývať stabilizačný, neexistuje. Ono je, samozrejme, obrovskou otázkou, či na vrodenú konštrukčnú chybu eura, ktorou je jednotná menová zóna bez jednotnej rozpočtovej politiky (európske ministerstvo financií), sa vôbec nejaký náhradný "stabilizačný mechanizmus" dá vymyslieť. Skôr nie ako áno. A preto bude aj trvalý euroval problematický vždy, evidentné však je, že politické hrozby vyplývajúce z akéhokoľvek sprísnenia len maastrichtských kritérií budú takpovediac sametové. Teda, ak štátom so suverénnou fiškálnou politikou nevisí nad hlavou gilotína bankrotu, eventuálne hraničný trest vylúčenia zo spolku.
Šesť mesiacov potrebovali, aby na toto prišli, čo ešte nie je riešenie, len uvedomenie si, že kde ho treba hľadať. Otvorenie LZ má, samozrejme, obrovské úskalia, na ktoré začnú až teraz narážať. Je tam more problémov, ktoré stále preferujú prognózu, že ideme skôr k neriadeným bankrotom a politickým konfliktom, než k nejakému rozumnému usporiadaniu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
