Vrch Sitno (1009 m n. m.) v chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy je magický, spája sa s ním množstvo legiend.
Aj preto ho chcú mnohí aspoň raz v živote uvidieť na vlastné oči, ako napríklad Japonci bájnu horu Fudži.
Kráľovič a osudová kniha
Povesť s názvom Sitno do svojich zbierok zaradil Pavol Dobšinský. Mnohí ju preto poznáme z útleho detstva. Podľa nej kráľovič Laktibrada blúdil v Štiavnických vrchoch, až kým pred neznámym zámkom nestretol jedného starčeka. Dozvedel sa, že je v novom svete, kam ľudské hlasy nepreniknú, ale i to, že práve tu sa rozhoduje o ľudských osudoch. Deduško mu povedal o krásnom mladíkovi, ktorý mal veľkú knihu. Prenášal ju striedavo na tri stoly - zlatý, strieborný a železný a na každom prečítal zopár mien. Kde aké meno prečítal, taký osud mal potom jeho nositeľ. Šťastlivci boli zo zlatého stola, nešťastníci zo železného a zmes oboch zo strieborného.
Kráľovič sa dozvedel, že jeho meno čítal mladík pri železnom stole a tak starčeka poprosil o zmenu svojich pochmúrnych perspektív. Ten mu to sľúbil, ale pod jednou podmienkou – ak sa doma ožení s dcérou obyčajného pecúcha. Pomocou starčekovho daru - zlatého klbka sa mladý muž šťastne vrátil domov. Ibaže, kým bol preč, uplynulo veľa času a stalo sa viacero udalostí. Starý kráľ zomrel a kráľovičovu absenciu zneužili jeho dvaja súrodenci. Zmocnili sa žezla, majetku a zveľadili ho aj bohatými venami neviest. Kráľovič ostal s holým zadkom. Ostala mu len skromná chalupa, do ktorej zakrátko priviedol nevestu, dcéru pecúcha. Napokon všetko dopadlo, ako sa v rozprávke patrí. Zlato, ktoré mladomanželia našli v múre skromnej chalúpky, zmenilo ich život a kráľovič sa napokon dostal aj na trón.
Dlhý spánok rytierov
Ľudia mieria na Sitno aj v snahe zobudiť zástup legendárnych sitnianskych rytierov. Známa povesť hovorí, že nám pomôžu, až keď bude úplne najhoršie. Z podzemia, kde už celé veky pospávajú, sa iba sčasu načas vynorí spojka a zmonitoruje situáciu. Na otázku spoluspachtošov "či už?" odpovedala spojka doposiaľ vždy iba záporne.
Aby sme spinkajúcim rytierom nekrivdili, v podsitnianskych kasárňach býva aj poriadne rušno. To vtedy, keď nastane čas údržby arzenálu. Povesti o príhodách kováčov z okolia vravia, že rytieri občas pozvú jedného z majstrov, aby zreparoval a preleštil brnenia a meče zbavil korózie. Kováčom sa spravidla vidí, že práca trvá iba pár dní, vonku však plynie čas oveľa rýchlejšie. Doma už stratených kováčov aj za mŕtvych vyhlásia, a oni sa pritom po rokoch šťastne vracajú a to dokonca s veľkým bohatstvom. Tak vďaka ich svedectvám vieme, že rytieri sú v stálej bojovej pohotovosti. Keď bude najhoršie, s vinníkmi ťaživej situácie spravodlivo zúčtujú.
Nevesta z múra
Neďaleko vrchu Sitno sú aj ruiny hradu. V lokalite našli stopy existencie objektu už v dávnych časoch, keď tu sídlili Kvádi a prvé slovanské kmene. Hrad bol zničený v 18. storočí v čase kuruckých rebélií. I po dlhých vekoch sa tak naplnil obsah ďalšej podsitnianskej povesti. Keď hrad stavali, jeho nedobytnosť chceli poistiť ľudskou obeťou – zamurovaním panny do hrubých múrov. Aj sa tak stalo, lenže deva mala milenca, ktorý z lásky k nej kašľal na nezdolateľnosť hradu a svoju vyvolenú z muriva vlastnými rukami vyslobodil.
Ďalší zaláskovaný príbeh umiestňuje na hrad Sitno povesť z Trenčína, údajne práve tu vraj hĺbil Omar z lásky k svojej Fatime legendárnu studňu. A že nájazdníci z Ázie pod Sitnom naozaj boli, to dokumentuje aj názov veľkej lúky pod ním. Volá sa Tatárska.
Nuž, láske tu dodnes ružičky kvitnú. Nie hocijaké, tie zo Štiavnických vrchov sú obdivovanou botanickou zvláštnosťou. A vedno s nimi aj ďalšie prírodné a iné poklady tohto pozoruhodného územia. Výnimočné sú aj technické pamiatky, ktoré súvisia so svetovo presláveným baníctvom v okolí Banskej Štiavnice. Omarovu studňu hľadajú mnohí márne, ale chýrne jazero Počúvadlo a ďalšie vodné nádrže – preslávené štiavnické tajchy, sú dodnes svetovými unikátmi a svedkami veľkej technickej zdatnosti ich stredovekých tvorcov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
