Za nahrávku Koncertu pre violončelo Edwarda Elgara pod taktovkou Yehudi Menuhina získal prestížne ocenenie Brit-Award (2005). CD bolo časopisom BBC Music Magazine označené za najlepšiu nahrávku Elgarovho Violončelového koncertu všetkých čias. Premiérovo uviedol viac ako 50 diel pre violončelo a inšpiroval vznik nových skladieb od skladateľov zvučných mien ako Malcolm Arnold, Joaquín Rodrigo či Philip Glass. Spoluracoval s množstvom vynikajúcich hudobníkov vrátane Menuhina, Soltiho, Grappeliho či Eltona Johna i s prestížnymi umeleckými telesami. Od roku 1994 je členom Royal College of Music. Julian Lloyd Webber sa v Košiciach predstavil v rámci Otváracieho koncertu Štátnej filharmónie Košice.

Otvárací koncert festivalu má vždy mimoriadne slávnostnú atmosféru. Cítite to aj vy na javisku?

- Každý koncert má inú atmosféru a bez ohľadu na to, či je otvárací, alebo tretí, štvrtý v poradí, musí byť špičkový. Som, samozrejme, poctený, že som otváral sezónu Štátenej filharmónie Košice.

V Košiciach ste zahrali Elgarov Koncert pre violončelo. Vašu nahrávku tohto koncertu označilo BBC Music Magazine ako najlepšiu nahrávku tohto diela všetkých čias. Je tento koncert vašou srdcovou záležitosťou?

- Áno, je. Je to nádherná skladba, ktorú som už hral s mnohými orchestrami na svete, čo je pre mňa veľmi obohacujúce, pretože každý orchester má iné cítenie. Je to teda vždy trošku iné.

Hráte na violončele značky Stradivari. Ako sa s ním cestuje?

- S violončelom sa vždy cestuje veľmi problematicky. Jednak si musím kupovať dve letenky a navyše na letisku nikdy nevedia, čo s tým majú robiť. Okrem iného sa napríklad nemôžem "načekovať" cez internet. Teda, ja by som mohol, ale violončelo sa nemôže. Takže keď cestujem pracovne, vždy musím na nástroj brať ohľad a dávať naň veľký pozor.

V lietadle má violončelo miesto ako človek. Má aj vo vašom živote miesto ako člen rodiny?

- Bezpochyby áno, je späté s mojím životom. Hrám na tento nástroj už od roku 1993 a žiaden iný okrem toho nemám.

Čo je pre vás na hudbe také fascinujúce, že by ste bez nej nemohli žiť?

- Keďže som vyrastal v muzikantskej rodine - môj otec bol skladateľ, brat sa tiež venuje tejto profesii - bol som odmalička v úzkom kontakte s hudbou a popravde, neviem si bez nej život vôbec predstaviť. Od malého malička sa mi páčilo violončelo - jeho zvuk je veľmi podobný ľudskému hlasu. Možno preto sa s ním tak ľahko nadväzuje kontakt.

Pamätáte si, kedy vás tento nástroj oslovil?

- Ako 5-ročný som šiel na koncert a zbadal v orchestri violončelo. Okamžite ma zaujalo, túžil som na ňom hrať. Aké však bolo moje sklamanie, keď som dostal detský desatinkový nástroj. (Smiech)

Nemuseli vás rodičia do cvičenia nikdy nútiť?

- Spočiatku som vlastne ani necvičil. Hral som pre zábavu. Až ako 13-ročný som sa rozhodol, že chcem byť violončelistom a práve v tom období som videl na koncertoch v Londýne hrať niekoľko famóznych sólistov. To bolo pre mňa nesmierne motivačné a sám od seba som začal cieľavedomo cvičiť. Robil som to z vlastného presvedčenia a dodnes si myslím, že deti by do cvičenia nemali byť nútené. Mali by si v tom nájsť vlastný záujem.

Nikdy ste nezapochybovali o správnosti výberu povolania?

- Nie, aj keď je fakt, že je to nesmierne náročná profesia. Je to neustála drina, večné cestovanie. Myslím si, že človek, ktorý by túto profesiu nemiloval, by ju robiť nemohol. Aj keď na druhej strane mi poskytuje neuveriteľne veľa impulzov. Nikdy sa nenudím a som šťastný, pretože robím niečo, čo mám naozaj rád.

Spolupracovali ste niekedy so svojím tiež slávnym bratom Andrewom?

- Raz dávno sme spolu urobili nahrávku pod názvom Variácie. Bola to 40-minútová inštrumentálna skladba pre violončelo a rockovú kapelu. Je to jeho jediná inštrumentálka a napísal mi ju priamo na telo, na čo som veľmi pyšný. A na budúci rok sa spolu s bratom predstavíme na mojom koncerte, ktorý budem mať k svojim 60-tinám. Na to sa veľmi teším.

Ako sa vám páčila spolupráca s rockovou kapelou?

- Bola to moja prvá a veľmi obohacujúca skúsenosť. Klasická hudba je totiž historická, zahŕňa v sebe muziku, ktorá vznikala v priebehu siedmich storočí. Hudobník sa teda musí naučiť hrať rôzne štýly. A medzižánrové projekty, ak sa robia s kvalitnými muzikantmi, otvárajú myseľ a ponúkajú možnosť naučiť sa hrať na nástroj novým spôsobom. Úžasnou skúsenosťou bolo pre mňa napríklad aj hranie s fantastickým džezovým huslistom Stéphanom Grappellim.

Máte popri pracovnej vyťaženosti čas chodiť na bratove predstavenia?

- Snažím sa chodiť aspoň na premiéry.

Bavíte sa o svojej tvorbe?

- Trošku, ale nie príliš. Radšej sa rozprávame o iných veciach. Napríklad o futbale...

Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?

- Ťažko to pomenovať. Ale k mojím "úspechom" bezpochyby patrí, že mám doma krásneho 18-ročného syna. A čo sa týka mojej práce - keď sa človek rozhodne študovať hudbu, nevie dopredu odhadnúť, ako jeho snaženie sa dopadne, na aké méty až siahne. No mne sa podarilo nahrať napríklad Dvořáka s Českou filharmóniou. To bola pre mňa veľká vec. Vďaka svojej profesii som spoznal množstvo úžasných ľudí, napríklad Yehudi Menuhina. Myslím, že som v tomto veľký šťastlivec.

Venuje sa aj váš syn hudbe?

- Nie, zaujíma sa o politiku, študuje na univerzite v Londýne.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.