Má sotva sladkých dvadsať, no kariéru by jej mohol kdekto závidieť. Napriek ódam na svoju osobu si zachováva milotu, nehu a triezvy pohľad na svet. Tajne sníva o Broadwayi, v divadle poškuľuje po dobrodružných kolegoch a tvrdí, že mala v puberte aj katastrofálne obdobia. Krehká a talentovaná Nela Pocisková Košičanov nedávno očarila v Divadle Cassia v muzikáli Robin Hood a v rámci rozhovoru prezradila napríklad aj to, že chodila poza školu.
Si ukážkovým prototypom perpetuum mobile. Koľko hodín by podľa teba musel mať deň, aby si všetko stíhala?
- Musím to uviesť na pravú mieru. Neuveriteľne veľa ľudí si myslí, že veľmi veľa pracujem, no naozaj to tak nie je. Nehovorím, že nemám robotu, ale myslím si, že každý normálny človek, ktorý robí normálnu prácu a ťahá často aj 16-tky, pracuje ešte viac, ako ja. Momentálne je skvelé to, že už som po škole a naozaj sa môžem na sto percent venovať výhradne len práci. Mám skvelý pocit z toho, že mám krídla. A pracujem toľko, ako ktorýkoľvek bežný človek.
Je to však podľa teba normálne aj vzhľadom na tvoj nízky vek?
- No je možno pravda, že som začala pracovať asi trošku priskoro. Ale priznám sa, že mi to vyhovuje. Nemám pocit, že by som bola nejaká zvlášť presilená. Sú obdobia, keď je toho naozaj vyše hlavy. Hrozné bolo, keď sa mi nakopilo Let´s Dance, maturita a všetky predstavenia... To bola ozaj katastrofa. Bolo to strašne ťažké a preto som možno aj trošku chytila averziu na školu a cítila, že si musím dať pauzu. Ale už to prešlo. Takže ako hovorím, je to za mnou, bolo to možno na hrane a verím, že sa to už nikdy nezopakuje. Snažím sa si to všetko užívať a som šťastná za príležitosti, ktoré dostávam a za robotu, ktorú mám, pretože ma to všetko veľmi baví.
Kvôli muzikálu Robin Hood si sa presťahovala do Prahy a odtiaľ je už len krôčik do "naozajstného" zahraničia. Inšpirovalo ťa to k tomu posunúť sa trošku ďalej?
- Fú, tak určite sa musím priznať, že nad tým premýšľam a myšlienky mi blúdia tým smerom. No najprv sa musím zdokonaliť v jazykoch a až keď si budem istá, že sa naozaj budem vedieť normálne dohovoriť, tak niečo začnem riešiť. Niežeby som sa v zahraničí stratila, ale s mojou jazykovou vybavenosťou ešte zďaleka nie som spokojná. Určite by som to však raz v živote chcela vyskúšať.
Máš rada zmeny? Pre mnohých sú skôr stresujúce...
- Keď sa mám priznať, tak asi skôr nemám. Aj teraz som sa strašne bála Robina Hooda. Čo to vlastne bude, akých ľudí spoznám, ako ma prijmú. No napokon nás tam bolo 50 percent Slovákov, takže som vôbec nevnímala, že som nejaká iná. A celé to bola super skúsenosť. Čiže keď sa nad tým zamyslím, je to so mnou asi tak napoly. Zmeny aj áno, aj nie. Človek nemôže stáť na jednom mieste, a musí skúšať nové veci, čo ma na jednej strane baví, ale na druhej je to ťažké. Keď to zhrniem, tak zvládam zmeny asi len v pracovnom živote.
Ako si si užívala život v Prahe?
- Úplne neuveriteľne. Všetci mi hovorili: Pane Bože, bez prázdnin, nejdeš nikam, ako to môžeš... No po prvé, ja som v lete stihla aj dovolenku s rodinou v Turecku, čiže som si krásne oddýchla. A po druhé som aj v Prahe mala pocit, že som na dovolenke. Pretože sme mali skúšku do druhej popoludní a potom som mala do večera voľno, takže som stihla tanečné tréningy, a potom som si len tak behala a pendlovala sama so sebou. Párkrát som zablúdila, čiže som si naozaj pozrela celú Prahu... Užívala som si to.
Rodičia sa o deti starajú, aj keď už majú vyše päťdesiat a väčšinou ide o rady dobre jedz a teplo sa obliekaj. Čo ti najviac prízvukujú tí tvoji?
- Mám skôr rodičov, ktorí sú v týchto veciach naozaj strašne v pohode. Asi je to dané tým, že sa už veľmi dlho starám sama o seba. Takže si nepamätám, že by mi volali, čo som mala na obed. Akurát mi raz za týždeň telefonujú, ako sa mám, čo je tam nové a že sa mám sem-tam ozvať a nie furt len pracovať.
Aj v minulosti si bola vždy len poslušná, alebo si mala aj obdobie vzdoru?
- To sa len zdá, že som poslušná.
Keď ti však rodičia tak dôverujú...
- Keď sa mám priznať, tak som určite mala obdobia, ktoré boli naozaj katastrofálne. Napríklad môžem vypichnúť to, keď som začala chodiť na spev, no ja som naňho vlastne nechodila, lebo som neznášala, že niečo musím. Učiteľka ma doslova týrala, aby som to neflákala, rodičia ma nútili, a ja som to nenávidela a robila som zle. Tým si však musí prejsť asi každý a potom sa niečo stane. Ako u mňa konkurz na Neberte nám princeznú, keď sa to zlomilo a začalo prinášať svoje maličké ovocie, čo človeka poteší a posunie ďalej.
Netajíš sa tým, že máš pred novými projektmi občas strach. V prípade muzikálu Robin Hood bol podmienený tým, že si kvôli nemu išla do Prahy, alebo si mala obavy celkovo z veľkoleposti tohto projektu?
- Celkovo som veľký trémista, hoci na to možno nevyzerám. Všetko beriem vážne. Ani pred Let´s Dance som si vôbec nemyslela, že budem mať takú veľkú trému. No mala som priam obrovskú. A teraz, v prípade Robina Hooda, takisto. Keď som prišla na prvú čítačku, tak som deň predtým nespala a mala žalúdočné triašky. Chytá ma to teda pri každom projekte. Každý jeden je pre mňa totiž výstupom na Mont Everest.
Čo máš spoločné s Mariannou, ktorá si ide vždy za svojím? Tiež si tak trošku rebelka?
- Možno trošičku... Rebelanstvo sa však u mňa prejavuje asi v tom, že som ctižiadostivý človek a idem si za tým, čo chcem. No Marianna je skôr trošku dámička, odmalička rozmaznávaná, čo mne nehrozí.
Brala by si obdobie, v ktorom žila?
- Tak to by som strašne chcela. Mne sa totiž priam neuveriteľne páčia šaty, aj napriek neskutočne hrozným korzetom. Aj to kamenné prostredie... Určite by som to chcela zažiť.
A páčil by sa ti aj taký frajer ako Robin Hood?
- Tak to určite.
Máš teda rada dobrodružné typy mužov?
- No to jednoznačne...
Čiže uhladený a slušný chlapček neprichádza do úvahy...
- Som naozaj skôr na zaujímavejšie typy...
Pohybujú sa také momentálne v tvojom okolí?
- No v divadle je množstvo dobrodružných Robinov, ale nechcem to viac rozmazávať...
Kvôli tomuto muzikálu si sa musela naučiť šermovať. Bolo to pre teba ťažké?
- Je to ťažké svojím spôsobom. Nie sú tam totiž náročné technické záležitosti, lenže meč bol zo začiatku obrovsky ťažký, že som ho nevedela ani dvihnúť, a to som s ním mala všelijako točiť. Potom nám ho našťastie vymenili za menšiu atrapu. Musela som sa s ním najprv zžiť a potom to už išlo samo.
Stalo sa vám počas skúšok niečo mimoriadne?
- Nikto našťastie nikomu nič neodsekol, ale párkrát meč vyletel do publika a keby tam niekto sedel, tak to asi nedopadne najlepšie...
V týchto dňoch si oslávila dvadsiatku. O čom snívaš?
- Človek musí mať sníčky, bez nich sa to nedá. Určite chcem byť najmä šťastná, mať robotu a robiť ju dobre. To je asi najväčší sen. A potom možno ten úplne hlboko skrytý je Broadway.
Momentálne ťa diváci okrem Robina Hooda môžu vidieť napríklad v muzikáli Čajočky a samozrejme v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Čo ďalšie ťa najbližšie čaká?
- Momentálne vôbec neviem. Mám ponuky, ktoré zvažujem a musím ich prebrať s Janom (Ján Ďurovčík - pozn. red.). Uvidím, čo bude.
Ordinácia v ružovej záhrade už je v kurze štyri roky. Ty si sa nechala počuť, že by si ocenila, aby sa tvoja postava vybúrila a bola už konečne normálna. Bude sa teda ešte búriť?
- Ona sa furt búri, furt má depresie, no katastrofa. Všetci jej teraz odídu, ostane doma sama... No zase hrôza.
Už sa na seba pozeráš rada, alebo si si ešte stále nezvykla?
- Nemôžem sa na seba pozerať. A asi sa to ani nikdy nezmení. Je to hrozné, neznášam to. Ani počuť sa nemôžem, ani vidieť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
