No a ak máte staručkú embéčku, tak vedzte, že práve z bakelitu je zhotovené jej veko rozdeľovača.
Doktorát ako 21-ročný
Dnešnú časť nášho nového seriálu venujeme človeku, ktorý bakelit vyvinul a ktorý mu dal aj meno. Je ním Leo Hendrik Baekeland, ktorý sa narodil 14. novembra v belgickom Sint-Martens-Latem. Po absolvovaní technickej školy v Gente dostal štipendium na štúdium chémie na gentskej univerzite, na ktorej vo veku len 21 rokov získal doktorát (titul PhD.). V roku 1889 sa stal docentom chémie a oženil sa s dcérou vedúceho katedry, na ktorej pôsobil.
Vývoj fotografického papiera
Počas svadobnej cesty v USA ponúkol Baekelandovi miesto R. Anthony, pre ktorého spoločnosť mladý chemik pracoval dva roky a potom, v roku 1891, sa osamostatnil a pracoval ako chemický konzultant. Neskôr sa vrátil k svojej pôvodnej myšlienke vyvinúť fotografický papier, ktorý by umožňoval robiť dobré zábery aj pri umelom svetle. Po dvoch rokoch intenzívnej práce sa mu podarilo vyvinúť proces výroby takéhoto papiera, ktorý nazval Velox.
Ponúkol mu milión dolárov
USA sa však v tej dobe nachádzali v recesii a Baekeland nenašiel investorov, ktorí by jeho nový produkt kúpili, a tak spolu s L. Jacobim založil spoločnosť Nepera Chemical Company. Šťastie sa na Baekelanda usmialo v roku 1899, keď ho pozval George Eastman (zakladateľ spoločnosti Kodak) a ponúkol mu za práva na proces výroby papiera Velox milión dolárov. Baekeland ponuku okamžite prijal a za získané peniaze si kúpil dom v Yonkers neďaleko New Yorku a zriadil si v ňom veľmi dobre zariadené chemické laboratórium.
Cieľom zarobiť peniaze
V laboratóriu začal študovať kondenzačnú reakciu fenolu a formaldehydu, ktorú už v roku 1872 opísal Adolf von Baeyer (neskorší nositeľ Nobelovej ceny). Keď sa neskôr Baekelanda opýtali, prečo sa venoval práve syntetickým živiciam, odpovedal: „Aby som zarobil peniaze." V autokláve, ktorý sám navrhol a ktorý mohol byť vyhrievaný i ochladzovaný, sa mu podarilo spomenutú reakciu realizovať za zvýšenej teploty a pod zvýšeným tlakom.
Mäkká, tvarovateľná hmota
Produktom reakcie bol kondenzát - živica. Po oddestilovaní reakciou vzniknutej vody zostala v autokláve mäkká hmota, ktorá sa dala tvarovať odlievaním do foriem, resp. lisovaním. Svoj úspech Baekeland oficiálne oznámil na zasadaní newyorskej sekcie Americkej chemickej spoločnosti vo februári 1909. Na svete bola prvá priemyselne vyrábaná plastická hmota, ktorej dal Baekeland meno bakelit.
Chránené názvy Bakelit a Bakelite
Názvy Bakelit a Bakelite sú síce chránenými názvami nemeckej spoločnosti Bakelite AG, ale názov bakelit rýchlo takpovediac zovšeobecnel a v počiatkoch „plastovej éry" sa používal na označenie prakticky všetkých plastických hmôt. Nová hmota - bakelit - bola po ochladení a vytvrdnutí odolná voči mechanickému namáhaniu, pôsobeniu tepla i voči kyselinám. Bakelit je tzv. duroplast a na rozdiel od termoplastov ho nemožno opätovným zahriatím zmäkčiť a nanovo tvarovať. Samotný bakelit má vždy tmavohnedú až čiernu farbu, ale pri lisovaní výrobkov z neho sa doň zvyknú pridávať rôzne prímesi, a to napríklad drevná alebo kamenná múčka či textilné vlákna.
Spoločnosti v Nemecku i USA
Baekeland si rýchlo uvedomil možnosti, ktoré bakelit ponúka, a 25. mája 1910 založil spolu s podnikateľom J. Rütgersom v meste Erkner pri Berlíne spoločnosť Bakelite GmbH. V USA založil Baekeland v roku 1910 spoločnosť General Bakelite Company, ktorá sa potom v roku 1922 (po vyhratom patentovom spore) zlúčila s dvomi ďalšími spoločnosťami do Bakelite Corporation.
Aj pažby zbraní
Po druhej svetovej vojne sa rozšírilo použitie bakelitu na výrobu skriniek a puzdier pre mnohé domáce zariadenia (rádiá, telefóny, kuchynské prístroje), ale vyrábala sa z neho aj bižutéria, kancelárske predmety a elektroinštalačný materiál. Výrobky z bakelitu sú dnes vyhľadávanými zberateľskými predmetmi. Možno spomenúť, že mnohé sovietske či ruské ručné zbrane majú pažby z bakelitu. Leo Hendrik Baekeland zomrel 23. februára 1944 v americkom Beacone.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
