KOŠICE. "Oslovili ma, že videli moje výrobky, či by som mal záujem niečo poskytnúť do tej knihy. Je pre mňa cťou, že môžem figurovať v takej publikácii. Na druhej strane je povzbudzujúce do ďalšej práce, keď vidím, že ľudia majú o mňa záujem," vraví Ondrej, ktorý je rád, že môže robiť ľuďom radosť.

Vstáva zavčasu

Ráno vstáva veľmi skoro, už okolo piatej, vypije kávu, a ako vraví, ide rovno na vec. "Skúsim urobiť, čo som si vymyslel, chvíľu sa potrápim a oddychujem. Nie je jednoduché stále pozerať na jedno miesto, hlavne pre oči. Už nosím aj okuliare. No s lupou sa robiť nedá."

Podľa Ondreja je možné v jednom kuse robiť tri - štyri hodiny, potom ho už bolia oči. Nečudo, veď robí miniatúry. Po obede opäť niečo urobí a popoludní sa zameriava už len na väčšie veci. "Malé veci popoludní nerobím. Nechcem prísť o oči. Momentálne robím repliku Škody 130 RS, a to mi zaberá veľa času."

Celé dopoludnie je zaprataný v miniatúrach. Hovorí, že je to čoraz viac finančne náročné. Farby zdraželi, no na druhej strane ich veľa neminie. Zháňa škrupinky, vajíčka, čo tiež nie je zadarmo. "Určite ma to však finančne nezruinuje, rodinný rozpočet to výrazne nepociťuje. Najdrahšia je myšlienka, dlho rozmýšľam, ako to stvárniť. Nápad sa nedá zaplatiť. "

Nikoho neobmedzuje

Rodina si zvykla, podobne syn aj priatelia. V práci ho považovali spočiatku za čudáka, keď však videli jeho práce, padla im sánka.

"Videli, čo to je, sledujú ma aj v Korzári, je to uznávané. Na Slovensku som jediný, čo robí takéto miniatúry. Manželka so synom obdivujú moje dielka a čudujú sa, ako som mohol niektoré figúrky vytvoriť," vysvetľuje Ondrej.

Jeho manželka Terézia súhlasí: "Myslím si, že je to pekná záľuba, trocha ho aj živí. Baví ho, vidí v nej uspokojenie. Páči sa aj ľuďom. Na rodinu nemá koníček výrazný vplyv, som našťastie často v práci. Keď prídem domov, som v kuchyni, rada varím, manžel je v podstate pri mne. Porozprávame sa. On využije škrupinky a ja vnútro. Veľa praženice však nejeme, snažím sa to kvôli zdraviu regulovať."

Na otázku, či si v pomerne malej kuchyni s manželkou nezavadzajú, O. Müller odvetil, že nie: "Mne stačí meter štvorcový, nie som náročný. Nik v rodine sa na mňa nehnevá, nikoho neobmedzujem. Musím však dávať veľký pozor. Rodina je tolerantná, stalo sa mi však vo Východnej, keď som mal v stánku rozložené veci, že mi jedna dievčina vyliala na výtvory pivo. Všetko zničila, skoro ma roztrhlo od hnevu. Doma mi maximálne prasklo vajce pred dokončením. Škrupina musela byť narušená. Isteže to poriadne nahnevá, veď jedno robím aj tri týždne."

Čarovné ruky

V celom byte má svoje výtvory. Ide v podstate o prvotiny, niečo musí aj predať, aby prispel do rodinného rozpočtu. A manželka už má dosť ozdôb. Chodieva teda na remeselnícke podujatia, kde svoje výrobky prezentuje, čo-to predá. Uživiť sa tým vraj nedá: "Skôr nie, ako áno. Zberatelia, hlavne v zahraničí, vedia oceniť ručnú prácu. Vajíčko či škrupinka orecha majú pre mňa veľkú cenu. Napríklad muziku doň robím tri týždne, denne päť hodín. Keby som mal brať aspoň euro na hodinu, tak to nepredám. Musím ísť pod cenu - vyšlo by to na 75 eur, predám to asi za 25."

Jeho ruky dokážu čarovať. S pokojom v duši vie vnútiť život škrupinke vajíčka či orecha. Pohľad na jeho tvorbu vyvoláva zimomriavky. Ľudia neskrývajú údiv pred zlatými rukami majstra slovenskej ľudovej tvorby. Začiatky však neboli jednoduché.

"To nie, poriadne som sa natrápil. Nedovolím si povedať, že by som sa s touto technikou už narodil. Raz som sa zúčastnil výstavy, kde istá pani prezentovala výrobky z Peru. Chytilo ma to za srdce. Povedal som si, že ak môžu byť vo vajíčku indiánski bôžikovia, prečo by tam nemohol byť trebárs betlehem. Zistil som, že mi to do vajíčka akosi nepasuje a skúsil som urobiť veľkonočné motívy, kvety, či slovenský folklór," prezradil sympatický Košičan, ktorý je známy tým, že stvoril betlehem na zápalke s rozmermi jedného centimetra.
"V jeho útrobách sú Ježiš, Mária, býk aj osol. Ide o najmenší betlehem na Slovensku."

Jeho výrobky sú po celom svete

Do útrob slepačích, kačacích či pštrosích vajíčok vsádza drobné postavičky známe z biblických príbehov. Začal so slepačím, nasledovalo kačacie, husacie a nakoniec pštrosie vajce. "Kým som však prišiel na to, ako vajce otvoriť, spotreboval som ich neúrekom. Rodina sa najedla praženice do sýtosti."

Jeho diela majú ľudia v USA, ale aj v Európe. Krížovú cestu robil tri mesiace, predstavovala štrnásť zastavení, teda štrnásť vajíčok. Vložil do nich osemdesiat postavičiek. Nakoniec skončila v Nemecku, čo mu je dodnes ľúto.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.