V tých časoch aj ako vidiecke mesto, ktorým sa stali z niekdajšieho po stáročia trvajúceho obchodného centra, už mohli mať mestskejší charakter, lenže bez elektriny a vodovodu ho ťažko mohli získať.
Iné východoslovenské mestá ich predbehli. Košice mali zavedený vodovod až po Bardejove, pretože desať rokov sa mu nie občania, ale samotní mestskí poslanci bránili a elektrinu zaviedli až ako piate mesto na východnom Slovensku s odôvodnením, že je to veľká investícia, najmä ak by museli popri nej udržiavať aj plynové verejné osvetlenie. (Prvú vodnú elektráreň mala Gelnica na Hnilci.) Košičania však mali to, čo iní nie: asfaltové chodníky a ulice v centre mesta.
Jedno z prvých v Uhorsku
Košice boli jedným z prvých miest na Slovensku aj v celom Uhorsku, kde začali asfaltovať chodníky a ulice. Prvou ulicou, na ktorú položili asfaltový koberec, bola Mlynská. S obchodmi, hotelmi a efektným vstupom do parku cez most pri Jakabovom paláci ponad dnes neexistujúci mlynský náhon (namiesto neho je v niekdajšom jeho koryte mestská komunikácia), bola jednou z najkrajších ulíc, no asfalt jej dodal mestskejší a dôstojný vzhľad.
Ako prvé začala anglická firma Neuchatel Asphalte Company úč. spol. asfaltovať chodníky na Mlynskej a na Hlavnej, čo malo u Košičanov nad očakávanie priaznivý ohlas. Boli nimi nadšení. Po tejto reakcii aj po zaťažkávajúcej skúške chodníkov dalo mesto tejto firme ďalšie objednávky. Pre firmu bola plocha desaťtisíc štvorcových metrov dostatočne veľká na to, aby si zriadila v Košiciach na starej Moldavskej ceste pobočku. Viedla ju betonárska firma Kitzbichler a spol., špecializovaná na zavádzanie vodovodov, kanalizácie a plynu do domov. Táto firma mala v Košiciach sídlo aj v nasledujúcich rokoch ich stavebného rozvoja a rekonštrukcie verejných budov.
Na čele Košíc 34 rokov
S návrhom asfaltovania prišiel mešťanosta Teodor Münster (1833 – 1909). Chcel dať mestu lepší vzhľad a ľuďom čistejšie prostredie. Mestská rada návrh odobrila a napodiv bola proti tejto novinke iba menšina členov mestského zastupiteľstva. Münster stál na čele mesta ako jeho mešťanosta nepretržite neuveriteľných tridsaťštyri rokov od roku 1872 do roku 1906. V roku jeho nástupu do tejto funkcie malo mestské zastupiteľstvo 88 členov. Z nich bola polovica volených a polovica virilných členov, teda takých, ktorí platilii najvyššie dane, lebo patrili k najmajetnejším občanom mesta. Mali právo vyjadrovať sa k prerokúvaným záležitostiam na zasadnutiach, ale nemali právo hlasovať ako volení členovia.
Teodor Münster ako znalec problematiky verejnej správy vykonával aj funkciu kráľovského radcu a bol členom i funkcionárom viacerých spolkov v Košiciach, ako napr. Spolku pre domácku výrobu – túto aj propagoval a podporoval – alebo Spolku pre podporu chudobných študentov.
V dobe, keď bol Teodor Münster zvolený za mešťanostu, trvalo funkčné obdobie prvého muža Košíc šesť rokov. Po jeho uplynutí ho znovu zvolili, čo sa stalo šesťkrát po sebe. Počas posledného funkčného obdobia – v roku 1906 – požiadal o penzionovanie, no penziu si užil iba krátko, do roku 1909, kedy zomrel. No dožil sa toho, keď sa v roku 1896 na Mynskej a Hlavnej začali ukladať káble elektrického vedenia, i elektrického verejného osvetlenia v roku 1900.
Myslel na budúcnosť mesta
Vďaka Münsterovej zodpovednosti za veci verejné, predvídavosti o rozvoji Košíc vzhľadom k jeho geografickej polohe, predpokladanému rastu počtu obyvateľov a ich potrieb, i k vojenskému významu Košíc, sa z vidieckeho mesta postupne stávalo administratívne centrum východného Slovenska s kultúrnym a vzdelávacím zázemím. Roku 1850 mali Košice 13 034 obyvateľov, v roku 1880 takmer 27-tisíc a v roku 1900 sa ich počet zvýšil na 40 102.Prevládala malovýroba a maloobchod, v hospodárskom raste predbehli Košičanov spišské mestá banskou ťažbou a železiarskou výrobou.
Mešťanosta bol iniciátorom zriadenia nových stredných a odborných škôl, kultúrnych ustanovizní, zaslúžil sa o vznik nového divadla i múzea, o výstavbu kasární i drevených barakov v Barci, slúžiacich ako dočasné kasárne, kým nepostavili nové. Predpokladal, že vojenská posádka sa bude rozrastať. Kasárne stoja dodnes a prebudovávajú sa na kultúrne účely.
V poslednej tretine 19. storočia sa začal v Košiciach stavebný ruch. Nestavali sa iba kasárne, školy, ľudia potrebovali byty a vzácne stavebné pamiatky záchranu. Záchranu kultúrnych pamiatok presadzoval mešťanosta Münster a za neho sa začala rekonštrukcia Dómu sv. Alžbety aj Michalskej kaplnky. Neoceniteľnú pomoc v záchrane pamiatok a nielen v Košiciach poskytoval profesor košickej reálky v Uhorsku, známy a uznávaný historik umenia, architekt Viktor Myskowszky (1838 – 1909) – na budove terajšieho gymnázia na Poštovej ulici má pamätnú tabuľu – ktorý bol členom komisie pre dozor nad rekonštrukciou Dómu sv. Alžbety. Aj V. Myskowszky patril k zakladateľom múzea a ako člen Hornouhorského muzeálneho spolku poskytoval odbornú pomoc pri výbere a usporiadaní muzeálnych exponátov.
Stavebníctvu sa darilo
O tom, že stavebníctvo zaznamenalo konjunktúru, ako sme spomenuli, v poslednej tretine 19. storočia, svedčia údaje v správach Obchodnej a priemyselnej komory v Košiciach, čím získame akú-takú predstavu, čo sa v tejto oblasti v Košiciach dialo. Situácia v stavebníctve bola závislá od celkovej konjunktúry. V roku 1882 bolo v meste vydaných 21 stavebných povolení na nové budovy, 32 na rekonštrukciu budov – 18 hospodárskych a na 7 inžinierskych stavieb. Za aký čas sa stavby realizovali, to sa v správe OPK nepíše.
Je jasné, že stavebníctvo potrebovalo pracovné sily a to aj odborné, remeselné. Jestvuje štatistka, ktorá podchytila za roky 1880 - 1885 stavebné remeslá v Košiciach. Podľa nej bolo počas uvedených piatich rokov v meste evidovaných šesť až desať staviteľov, dvaja až ôsmi tesári, šiesti až dvanásti maliari. Do akej miery sú tieto čísla pravdivé, na to dnes neodpovie nik. Nuž, je to žalostne málo vzhľadom na to, že stavební podnikatelia zamestnávali niekoľkonásobne vyšší počet stavebných remeselníkov. Veď iba jeden zo známych košických staviteľov Jakab, podľa ktorého je pomenovaný povestný palác ako Jakabov, zamestnával v 60. rokoch 19. storočia štyridsať murárov a stovku rôznych robotníkov. Či boli všetci z Košíc, nevieme. Je známe, že okolo roku 1886 zamestnával až 90 murárov, 20 tesárov a 180 rôznych robotníkov, medzi nimi aj nie Košičanov.
Konečne modernizácia
So začiatkom 20. storočia vstúpila do mesta stavebná stagnácia. Prejavila sa v nadbytku stavebných materiálov a v nedostatku nových, moderných druhov. Trvala štyri roky a zopakovala sa aj v roku 1908. Našťastie nepostihla v Košiciach stavebných robotníkov, pretože pracovali na výstavbe mestskej kanalizácie. Mesto sa modernizovalo, čo bolo aj cieľom mešťanostu Münstera. V roku 1901 pracovalo v Košiciach na výstavbe kanalizácie, vodovodu, vodojemu, úprave ulíc podľa štatistiky OPK 899 ľudí, pričom bol stále nedostatok kvalifikovaných pracovníkov. Na príčine bolo zanedbanie učňovského školstva a zlá starostlivosť o učňovský dorast. Náklady na výstavbu vodovodnej siete boli 4 milióny 144-tisíc korún a na všeobecné kanalizačné práce pripadlo poldruha milióna.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
