Zakaždým na Vianoce nám ju pripomenie televízia, všetci ju teda poznáme a zapochybovať, či sa jej filmový obraz zhoduje so skutočnosťou, to hraničí priam s bohorúhačstvom.
Škoda, že kniha Čierne ovce medzi Habsburgovcami od rakúskeho publicistu Christiana Dickingera (vyšla roku 2000 a odvtedy v stále nových vydaniach) je v slovenčine zatiaľ nedostupná. Na základe početných dobových svedectiev uvádza totiž mýtus okolo Sisi (nie Sissi!) na pravú mieru.
Hry namiesto povinností
Za rakúskeho panovníka ju vydali ako sedemnásťročnú. Sisi, presnejšie Alžbeta, sa medzi Habsburgovcami od začiatku cítila nesvoja. Miesto toho, aby si plnila povinnosti, radšej sa hrala so svojimi papagájmi a obrovskými psami. „Pučí blchy ešte aj pri stole a na tanieroch," postrehla jedna dvorná dáma. Svokra ju pokladala za hlúpe a neohrabané dievča, ktoré sa však dá ešte formovať.
V marci 1855 priviedla na svet prvú dcéru Sophiu, rok nato druhé dieťa, bohužiaľ opäť dcéru. Už krátko po narodení matke deti odobrali, až r. 1857 si vymohla, že smela obe zobrať na cestu, ktorú podnikla s manželom. V Budapešti však dvojročná Sophia dostala horúčku a zomrela. Jej matka sa takmer pominula od žiaľu, nejedla, preplakala celé dni. Druhú dcéru teraz už celkom prenechala na výchovu svokre, tá sa zmocnila i tretieho dieťaťa, Rudolfa, následníka trónu.
Znudená a podvyživená
Keď r. 1859 Rakúsko prehralo vojnu s Francúzskom a Talianskom a prišlo o Lombardsko, Alžbeta začala vystupovať proti absolutistickej politike svojho muža. Keďže ju údajne ešte aj podvádzal, nakoniec pred ním zamkla spálňu.
Vzdať sa manželských potešení jej ani nepadlo ťažko. Ochorela, trpela depresiami, oficiálne na suchoty, vyliečiť sa z nich mala na Madeire. Po polroku sa vrátila ako vymenená, no čoskoro sa objavili predošlé symptómy. Tentoraz sa liečila na Korfu, nudila sa tu, ale domov sa nechystala. Nakoniec sa po ňu vypravil sám cisár, nepríjemne ho prekvapilo, že sa dala tetovať na ľavom pleci.
Manželia žili ďalej svojím životom: cisár za písacím stolom, Alžbeta v telocvični. Kúpala sa v ľadovej vode, pri výške 1,72 cm vážila iba päťdesiat kíl. Podľa cisára bola „kosť a koža", ona sama sa pokladala za guľatú ako sud. Pila odpornú zmes bielka so soľou, po niektoré dni iba šťavu zo šiestich kíl vytlačeného volského mäsa. Zošnurovaná v páse merala akurát päťdesiat centimetrov. Nečudo, že u nej lekár časom konštatoval edémy od podvýživy.
Pokožku zas pestovala pomocou uhoriek, jahôd, mlieka, olivového oleja a surovej teľaciny, ale najväčšiu pozornosť venovala vlasom. Ich opatera zabrala dve až tri hodiny denne, umývanie každé tri týždne zasa celý deň. Keďže jej siahali až po päty, cisárovnú bolievala hlava, aby sa jej uľavilo, vlasy priväzovali o plafón.
Náklonnosť k Maďarom
Hanbila sa za svoje zlé zuby, a tak pri rozprávaní ústa otvárala iba napoly a neustále si pred nimi držala vreckovku, preto jej vraj bolo ťažko rozumieť. „Je plachá a bojazlivá, ťažko s ňou udržiavať rozhovor," písala pruská princezná svojej matke, kráľovnej Viktórii. „Zdá sa, nič ju nezaujíma, o deťoch skoro nehovorí."
Po porážke pri Hradci Králové sa Alžbeta nadchla za Maďarov a ich nacionalizmus, zasadzovala sa za vyrovnanie sa s Uhorskom. Keď cisára r. 1867 korunovali za uhorského kráľa, Alžbeta to pokladala za osobný triumf. Desať mesiacov na to, v apríli 1868 prišlo na svet štvrté dieťa Mária Valéria, akoby dar Maďarom. Zatiaľ čo obe staršie zanedbávala, na najmladšie sa upla priam hystericky. Pravidelne o ňom informovala panovníka: „...má veľké tmavomodré oči, nos ešte trochu hrubý, veľmi malé ústa, veľmi tučné líca a vlasy také husté, že už teraz by sa dali česať. Častejšie vypúšťa plyny, potom trochu zapácha, lenže u malých detí sa inak nedá."
Náklonnosťou k Maďarom Alžbeta zahorela vďaka grófovi Gyulovi Andrássymu, ten sa po vyrovnaní stal v Uhorsku predsedom vlády, neskôr ministrom zahraničných vecí. Niet dôkazov, že bol i jej milencom, ako sa špekulovalo, a práve tak ani jej učiteľ gréčtiny.
Vďaka fanatickej húževnatosti sa Sisi stala azda najlepšou jazdkyňou na svete. Keď ju začala trápiť dna, z noci na ráno prestala jazdiť a vrhla sa na poéziu. Zbožňovala najmä H. Heineho, pokladala sa za jeho nasledovníčku, sama seba označovala za „kráľovnú víl Titániu", no v skutočnosti písala iba ak priemerné verše.
So starobou sa nevedela zmieriť, trpela melanchóliou, stihomamom, zapodievala sa špiritizmom. „Šibe jej," konštatoval jej brat. A rakúsky konzul na Korfu r. 1885: „Škaredá, stará, vysušená, zle oblečená... akoby som mal pred sebou nie blázna, a šialenca."
Pohŕdanie monarchiou pôsobí síce sympaticky, pravda, keby pritom Alžbeta-Sisi bez zábran neužívala všetky výsady: vyložene lenivá, bez najmenšej zodpovednosti i záväzkov. Ľud, pracujúci a bezprávny, ju nezaujímal. Bezcieľne blúdila po svete, akoby na úteku, zvlášť ju zasiahla samovražda jej syna. „Závidí Rudolfovi smrť, deň a noc po nej túži," zaznamenala Mária Valéria. A tak vražedné bodnutie, ktoré jej uštedril taliansky terorista, akoby bolo pre ňu vyslobodením.
Jej smrť veľký smútok nevyvolala
„Iba málo sĺz za ňou vyronili," konštatoval sucho gróf Kielmansegg. Ani cisár sa neumáral veľmi nad stratou manželky. „Bude žiť v legende, nie v histórii," zaznačila si prorocky jedna z dvorných dám. Jej kult začali pestovať najprv jej bezmedzne oddaní maďarskí poddaní. O Alžbete sa písali básne a romány, maľovali ju, stavali jej pomníky (jeden v Bardejovských kúpeľoch). K jej posmrtnej popularite značne prispela gýčová filmová trilógia z rokov 1955-1957, práve v čase okolo maďarského povstania.
Na brutálnej maďarizácii nemaďarských národov v Uhorsku, vrátane Slovákov, ktoré nastalo po vyrovnaní, mala Alžbeta-Sisi nepriamy, zato výrazný podiel. Pestovať teda kult Sisi, na to nemáme dôvod. Ona sama sa viac už do politiky nemiešala – cisár jej zakázal.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
