No. Zníženie nákladov na parlament o 10 percent, čo je rámcová makroekonomická formula, nie je v európskom kontexte nejako extra málo. Taká cifra sa objavuje často v súvislosti so „solidaritou“ politikov, pričom do detailov rôznych šetriacich plánov nevidíme. Napokon, nám, ktorých spaľuje bledá závisť voči úspešným a pracovitým, by mohlo byť aj jedno, či sa škrtá rovno z platov, alebo z celého komplexu nákladov na celú ustanovizeň. Ak to teda dohromady dá tých 10 percent, všakáno...
A to je otázka. Vzhľadom na rozmrazenie platov a súčasne ich naviazanie na stav deficitu (Miklošov patent) vzniká pohyblivá schéma, kde i náklady na celý ansámbel budú závislé na parametroch, ktoré sú v tejto chvíli neznáme (priemerná mzda v NH, schodok rozpočtu). Čiže úspora doďaleka nie je jasná, ak už teda pripustíme, že zníženie výdavkov NR SR na 2011 o 1 milión 300 tisíc eur vypočítal Sulík bezchybne. (Povedzme, nie horšie než rovnú daň.)
To všetko je ale povrch. Hlbšie k jadru navádza otázka, že prečo bol násobiteľ, ktorého súčin s percentom deficitu dá cifru, o ktorú sa vykráti príjem poslanca, znížený z troch (čo navrhoval Mikloš pre r. 2011) na dva. (Čiže pri deficite 7,8 nie mínus 23,4, ale iba 15,6.) Je opäť rečnícka, ako všetky, ktoré majú len jednu odpoveď. Netreba veru ani vesmírne výpočty Roberta Fica, ktorému vyšlo zvýšenie poslaneckého príjmu do konca volebného obdobia o 6 tisíc eur (asi už vie priemernú mzdu a schodok v r. 2013), k poznaniu, že aj kedysi radikálny kritik politickej triedy, Richard Sulík osobne, sa zlial s davom a spieva toho pieseň, koho chlieb je.
Skresanie paušálnych náhrad o 10 percent nie je žiadne šetrenie.“
Aby bolo jasné. Skresanie, napríklad, paušálnych náhrad o 10 percent nie je žiadne šetrenie, ale o 10 percent zmenšené pokračovanie vo využívaní inštitútu nákladov na výkon funkcie ako zástierky na poberanie skrytého plus príjmu, ktorý sa nezdaňuje. Presne tak ani zrušenie dvojakej ceny letoviska v Častej-Papierničke pre poslancov a „cezpoľných“ nie je šetrenie, ale opäť len prolongovanie, tentoraz privilégia dovoleniek dotovaných z verejných peňazí. A podobne nie je šetrením ani skrátenie „odstupného“ pre poslancov z piatich na tri mesiace, keďže tam, kde je ústavou stanovená doba „zamestnania“ 4 roky, neexistuje jediný dôvod na svete, aby sa platilo „odstupné“ čo len za jeden deň. A doslova paródiou na šetrenie je nový „výnos“ o kanceláriách a asistentoch, ktoré neprestanú byť tunelom na odvádzanie peňazí stranám, v horšom prípade aj na súkromné účty ani vtedy, ak sa suma zníži o 10 percent a dva peňazovody zlúčia do jedného.
Takže tak. Jeden zo zlomov, pozdĺž ktorých sa už rysujú veľké konflikty budúcnosti, vedie medzi triedami, ktoré zo štátu žijú, a zvyškom spoločnosti, ktorá to platí. Na Slovensku nevidieť jediného politika, ktorý by si uvedomoval, že chorobná závislosť na udržaní súčasného stavu kompromituje nielen verejný sektor, ale i zriadenie, zvané zastupiteľskou demokraciou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
