Už na prvý pohľad zaujme jej neprvoplánová krása, ale aj hlbší rozmer, ktorý sa dá čítať nielen z očí, ale aj medzi riadkami toho, čo hovorí. Na Slovensku momentálne patrí k najvyťaženejším herečkám, no ako sama vraví, kariéra pre ňu nie je kompletnou životnou náplňou. Čo dáva jej životu zmysel, z čoho má strach a od akého chlapa by prijala pozvanie na večeru. To všetko nám prezradila v nedávnom rozhovore.

Okrem divadelných premiér máte za sebou uvedenie filmu, v televízii odštartovala Kriminálka Staré mesto, v ktorej hráte, nedávno ste si prevzali aj herecké ocenenie Talent roka. Zdá sa, že máte za sebou pomerne úspešné, ale aj náročné pracovné obdobie.

- Mala som naozaj šťastie na krásne príležitosti, zverili mi rôznorodé postavy, čo je pre herca vždy obrovský dar i výzva zároveň. Pochopiteľne, s tým ide ruka v ruke zaneprázdnenosť. Lebo hoci si ľudia obyčajne myslia, že herecký chlebíček je samá bohéma, pravda je taká, že na bohémsky život obyčajne veľa priestoru neostáva. Nič sa totiž neurobí samo, všetko si vyžaduje čas na poctivú prípravu.

Nie je to príliš únavné mať takýto "nadupaný" rok?

- Ja si práveže hovorím, že tento rok bol ešte celkom príjemný. (Úsmev.) Mala som aj omnoho pracovne nabitejšie roky. Toto leto som bola dokonca na dovolenke!

Kde?

- Už niekoľko rokov som v lete buď točila, alebo hrala v rámci Shakespearovských slávností, takže som na začiatku sezóny, keď som mala byť oddýchnutá a plná energie, nastupovala vyšťavená a unavená. Tento rok som si povedala, že takto sa to už nedá. Navyše v našej práci zo seba človek veľmi veľa dáva, takže ak má byť zachovaná istá harmónia, potrebuje aj veľa zažiť, nasávať nové veci. V lete som sa teda najprv vybrala na Floridu za Ľubkom Kostelným, odtiaľ do New Yorku, s priateľom sme prešli Toskánsko. To bola jedna z najkrajších dovoleniek, na akých som kedy bola! A potom som ešte bola v Grécku a v Mníchove za kamarátkou.

Za dva mesiace ste...

- Dohnala som posledných 10 rokov... Bolo to skvelé!

... precestovali jeden malý byt.

- Fakt je, že človek v našej práci niečo zarobí, no zároveň to nemá veľmi kde minúť. Tak som si povedala, že do čoho lepšieho už môžem investovať, ako do zážitkov!

Ak nemáte čas na zážitky, do čoho rada investujete?

- Do kníh. To sú také sprostredkované zážitky.

Ako 16-ročná ste rok strávili v Amerike. Nemali ste teraz, keď ste boli navštíviť Ľuboša Kostelného, chuť ostať tam dlhšie?

- Človeku, samozrejme, napadne všeličo. No už to nie je také jednoduché, ako keď som mala 16. Viem, čo ma stálo vydobyť si tieto 2 letné mesiace voľna. Som v trvalom angažmán v SND, mám aj iné aktivity, takže nie je také jednoduché zbaliť sa a povedať: "Čau, idem na rok preč." Navyše, nemám pocit, že mi niečo uchádza, že to vnútorne potrebujem. Moja práca ma často zavedie do najrôznejších kútov sveta. V rámci natáčania pre Českú televíziu som robila napr. v Thajsku. Nie je to teda tak, že by som iba trčala na jednom mieste a nikde sa nedostala.

Vraveli ste, že ľudia majú neraz mylnú predstavu o hereckom živote. Aký teda naozaj je?

- Je to, samozrejme, veľmi individuálne a nemôžem hovoriť za všetkých, no je to drina. Je to náročné nielen fyzicky - kvôli postave musíte neraz absolvovať veci, ktoré by ste inak nerobili - ale aj psychicky. Človek sa za normálnych okolností snaží žiť v harmónii, chce byť šťastný. A my v divadle večer čo večer preberáme na seba osudy svojich postáv, ktoré majú väčšinou veľmi ďaleko od pozitívneho. Ja za týždeň v divadle 3-4-krát zomriem. To je na psychiku dosť silný zážitok.

Herec Leopold Haverl sa v 60. rokoch, keď skúšal Dürrenmatových Fyzikov, prihlásil do skupiny dobrovoľne testujúcich LSD. Podstúpili ste už aj vy niečo podobne extrémne kvôli postave?

- Naozaj? To som vôbec nevedela! A ani neviem, či sa ešte teraz vôbec také experimenty robia. Ja týmto smerom neexperimentujem.

Môžete povedať čokoľvek iné, čo ste kvôli práci urobili. Toto bol len taký skutočne extrémny príklad.

- Je fakt, že práca ma núti alebo inšpiruje podstupovať veci, o ktorých by človek možno aj premýšľal, ale málokedy sa k nim odhodlá. Takto som si zaskákala tandemový zoskok zo 4 000 metrov. A človek tiež bežne nepláva v Dunaji so zviazanými rukami a nohami. Tiež som nevidela veľa ľudí, ktorí by viac ako 10 hodín viseli na Starom moste pripútaní lepiacou páskou...

Nemáte v takých chvíľach strach?

- To, čo sa dá, si človek skúša zabezpečiť, ale zvyšok už musí dôverovať. Je to presne o tom, či sa to človek rozhodne podstúpiť, alebo nie. Vždy máme možnosť využiť kaskadérov, no pre mňa je to výzva.

Aj v Kriminálke Staré mesto ste mali mať počas scén na motorke kaskadéra. No napokon ste jazdu zvládli tak dobre, že ste jazdili aj na snehu a ľade.

- Natáčanie seriálu sa stále posúvalo, až bol zrazu december, január, čo nie je práve sezóna pre motorkárov, takže som bola široko-ďaleko jediný blázon, ktorý v okolí Malej scény štartoval motorku a pozoroval, čo mu robí zadné koleso v zatáčkach... K motorkám však mám blízko, pretože môj ocino je vášnivý motorkár. Lenže väčšinou sú to mašiny, na ktorých ani náhodou nedočiahnem oboma nohami na zem. Preto som bola vždy spolujazdec alebo obdivovateľ. Vďaka natáčaniu mi konečne doniesli motorku, na ktorej som mohla aj jazdiť.

A zrodila sa nová vášeň?

- Rada by som v tom pokračovala, ale zatiaľ som v tom nič viac nepodnikala, pretože na to nebol čas. Predsa len, keď sa tomu chce človek venovať, vyžaduje si to istý čas. A ten momentálne nemám.

Ste adrenalínový typ?

- Nie som typ, ktorý by to vyhľadával v súkromí. Že by som sadla do auta a vybrala sa do Dubnice nad Váhom, že chcem skákať voľným pádom. Ale ak príležitosť príde, rada ju využijem.

Spomínali sme, že v práci máte za sebou úspešný rok. Dá sa to skĺbiť tak, aby bol zároveň úspešný aj v súkromí?

- Musí sa to dať! Tým, že túto prácu robím odmalička, naučila som sa postupne chápať, že je to síce práca, ktorá ma baví, žijem ňou, no nie je to to najdôležitejšie. Musím mať vyváženie, čas aj na súkromie. Kariéra totiž pre mňa nie je kompletnou životnou náplňou. Ak by som nemala plnohodnotný súkromný život, nemala by pre mňa ani práca taký zmysel.

Darí sa vám dosahovať tú harmóniu, po ktorej túžite?

- Tým, že aj môj partner (Tomáš Maštalír, pozn. red.) je herec, stojí nás to veľa premyslených riešení. Keď chceme spolu niekam ísť, musíme si to dopredu naplánovať. Takže občas by ste nás mohli pristihnúť, ako sedíme oproti sebe s dvoma diármi ako blázni a hovoríme si: "Čo tak pondelok?" "Nie." "A utorok?" "Tak dobre, na utorok si nič nedám."

Máte aspoň dobrý základ manažérskej práce.

- Áno. Ale pritom, ako veľa sa naplánujeme v práci, by som si už súkromie najradšej neplánovala. No ak by sme to nechávali na náhodu, stalo by sa, že by sme si žiadne voľné dni na seba nenašli.

S Tomášom nemáte veľa spoločných predstavení. Viete byť odosobnená, keď sedíte v hľadisku a dívate sa na jeho milostné scény s inou partnerkou?

- Človek sa to musí naučiť. Omnoho ľahšie sa mi to chápe práve preto, že aj ja robím toto povolanie. Nezainteresovanému sa to možno omnoho ťažšie vysvetľuje. No ja musím robiť to isté a tiež som rada, keď je od toho odosobnený a nepozerá sa na to cez vnútornú linku žiarlivosti.

Nie ste vôbec žiarlivá?

- Ťažko povedať, lebo každý si pod pojmom žiarlivosť predstavuje niečo iné. Nie som taká, že by mi bolo úplne jedno čo, kedy, kde a s kým robí. Ale nie som ani typ stíhačky. Sama mám rada istú slobodu v rámci rozhodovania a konania. Samozrejme, v zmysle partnerskej dôvery a nie zrady voči tomu druhému.

Nedávno mal premiéru film Román pre mužov, ktorej ste sa ako jedna z účinkujúcich zúčastnili. Ako sa vám pozerá najmä na chúlostivejšie scény, keď je naokolo ďalších tisíc párov očí, ktoré vás na plátne vidia?

- Veľmi zle... A to nielen pri odvážnejších scénach. Pri tých zamieram úplne. A keď to pozerá niekto u nás doma, tak prepínam. V čerstvej pamäti mám, ako som prišla domov práve vtedy, keď šiel Polčas rozpadu. Dedko to pozeral a vždy, keď sa blížilo k inkriminovaným scénam, prepla som. Dedko na to: "To tu máme cenzúru?" A ja, že: "Dedko, bohužiaľ, ja ti to prerozprávam."

Od akého chlapa by ste prijali pozvanie na večeru?

- Od Edgara Allana Poea... Milujem jeho knihy, bol to neuveriteľný znalec ľudskej duše a myslím si, že musel byť fascinujúcim človekom. Veľmi rada by som si s ním pokecala.

Čo vás na chlapoch fascinuje?

- Veľmi sa mi na chlapoch páčia, keď patria do "starej školy" džentlmenov. Vyrastala som totiž v rodine, kde sú muži prirodzene džentlmeni. O to viac sa teším, že som aj ja jedného takého našla. A tiež je pre mňa dôležité, aby som mala chlapa za čo obdivovať - že niečo vedia, dokážu, sú šikovní. To sa však netýka iba partnerského vzťahu, ale aj kamarátov.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.