alebo márnice. Platí to vraj rovnako pre rýchle i pomalé padáky. Medzi tých, ktorí na túto radu nikdy nezabúdajú, patrí aj 68-ročný František Tomka z Košíc. Môže sa hrdiť tým, že je najstarším parašutistom v paraklube, na svojom konte má viac ako 1 020 zoskokov.
KOŠICE. Františkovi učarovali padáky už ako 17-ročnému. Začínal vo vtedajšom a už nejestvujúcom Zväzarme - Zväze pre spoluprácu s armádou.
"K parašutizmu ma pritiahol kamarát. Zlákal ma k tomu v roku 1958," zaspomínal si Košičan. Zastihli sme ho na medzinárodnej súťaži v presnosti pristátia Cassovia 2010, spojenej s Memoriálom Juraja Čekana, známeho košického parašutistu, ktorý tragicky zahynul pred tromi rokmi pri zoskoku v Spišskej Novej Vsi. "Presný dátum svojho prvého zoskoku si nepamätám, mám ho zaznačený v zápisníku, ale bolo to v apríli 1959 v Košiciach."
Budíček pred treťou ráno
František Tomka pracoval ako vozmajster na železnici. Keď si chcel zaskákať, nemal to jednoduché.
"Vtedy sa skákalo skoro ráno, o tretej sme už museli byť na letisku. O štvrtej som urobil dva zoskoky a o šiestej bolo treba byť v robote. V práci som sa potom zamýšľal, či sa mi to iba nesnívalo, či som naozaj skákal. Pri prvých zoskokoch nechýbal, samozrejme, ani strach. Nikto z parašutistov nemôže povedať, že sa vtedy nebál alebo nebojí. Každý má nejaké obavy pri prvých zoskokoch, keďže to nepozná, nevie, čo ho čaká. My sme mali tú výhodu, že náš výcvik trval pol roka, od septembra do konca marca. Cvičili nás ešte na štvorcových padákoch s plochou 72 štvorcových metrov, až potom prišli okrúhle, vojenské. Pri našom výcviku bolo dobré to, že sme prvé zoskoky absolvovali na padákoch automaticky vyťahovaných lanom. Kto tomu dôveroval, vravel si, že sa niet čoho báť. Avšak nejaké tie obavy predsa len boli. Keď niekto povie, že sa nebál, klame."
V súčasnosti už skúsený parašutista prirovnáva parašutistov skáčucich z lietadla k ľuďom, ktorí vystupujú každý deň z električky alebo autobusu. Tvrdí však, že je radšej vo vzduchu ako v lietadle.
Najkrajší a najhorší zážitok: reprezentácia
"U pilotov je to opačne," hovorí žoviálny chlapík, ktorému by nikto nehádal, že už mu ťahá na siedmy krížik. "Oni radšej sedia vo svojej mašine a boja sa z nej vyskočiť. Keď som už vonku z lietadla, vtedy si vydýchnem a vychutnávam si let. Čo hovorí na moju vášeň rodina? Manželka je tiež na dôchodku, všetko funguje ako má, ale nikto iný z rodiny neskáče. Mňa to baví. Na rozdiel od iných dôchodcov, ktorí sedia niekde v krčme, prídem na letisko a je tu fajn. Partia chlapov je vynikajúca, rozumieme si, nie sú tu žiadne problémy."
Ktoré chvíle späté s parašutizmom pokladá na najkrajšie a kedy mu práve naopak nebolo všetko jedno? "Za tých päťdesiat rokov, čo skáčem, som zažil veľa pekných vecí. Asi najkrajší moment bol, keď ma zaradili do širšieho výberu slovenskej reprezentácie, snažil som sa vtedy, ako najlepšie som vedel. Nuž a s tým je spojený zároveň i môj najhorší zážitok. Tesne pred majstrovstvami republiky v roku 1974 ma z reprezentácie vyradili. Bez slova vysvetlenia, do dnešného dňa neviem, prečo to urobili. Neskôr mi bolo tak zákulisne povedané, že preto, lebo ja mám bližšie domov do Košíc ako ten môj náhradník do Bratislavy. Neľutujem to, čo sa stalo, to sa stalo. Len je pravda, že som mohol dosiahnuť niečo viac."
Vtedy si František Tomka povedal, že bude skákať iba pre vlastné potešenie, čomu vlastne ostal verný dodnes. Aj keď, na druhej strane tvrdí, že výber do reprezentácie považuje stále za svoj najväčší úspech, rovnako ako to, že každý zoskok prežil v zdraví.
Sem-tam si predsa len spestrí svoj parašutistický život účasťou v medzinárodných súťažiach, kde už získal nejeden pomyselný vavrínový veniec. Svoje umenie neraz predviedol kolegom v Maďarsku, Poľsku, Bulharsku a iných krajinách. Zvládal to i vtedy, keď boli jeho dve deti malé a manželka mu vraj vyčítala, že je častejšie vo vzduchu ako doma.
Spomienky na mŕtvych kamarátov
Medzi najtragickejšie parašutistické zážitky ráta okamihy, keď sa dozvedel o smrti kamaráta Juraja Čekana.
"Znášal som to veľmi zle," netají pán František. "Kamarát mi vtedy volal, vraj Fero, máme mŕtvolu. Hovorím mu, čo? Nerob srandu. On sa vtedy rozplakal, pýtam sa teda, kto zomrel. Vraj Ďuri. Ako keby ma v tom momente niekto ovalil po hlave. Žiadneho z nás by ani vo sne nenapadlo, že sa také čosi môže stať. Škoda ho je, takisto aj Mira Kubinca, kamaráta, parašutistu, ktorý podľahol zákernej chorobe. Ešte aj teraz, vždy keď si spolu posedíme s ďalšími kolegami pri pive v barčianskom bistre, spomíname na týchto vynikajúcich ľudí, čo už medzi nami nie sú. Každý rok im v paraklube zapálime sviečku. Skutočne takých dvoch kamarátov a najmä šoumenov, akými boli oni, len tak ľahko nestretnete."
Padáky mu môžu baliť aj priatelia
Laici majú pred padákmi rešpekt, asi najväčšie obavy majú ľudia z toho, že ak vyskočia z lietadla, neotvorí sa im padák. Fero Tomka si balí padáky sám, ale niekedy to za neho robia aj priatelia. Vraj vie, ktorému z nich môže v tomto smere veriť, a tak mu to nerobí žiadny problém.
Skákať chce dovtedy, kým mu bude slúžiť zdravie, zatiaľ ho to baví. Má však ale trochu ťažké srdce na tých, ktorí majú na Slovensku pod palcom rozvoj športových aktivít, predovšetkým čo sa mládeže týka.
"Môj koníček nie je lacná záležitosť, na súťažiach za zoskok zaplatíme 15 eur i viac," hovorí parašutista. "Štát by sa mal venovať výchove a podporovať mladých záujemcov o parašutizmus. Môže sa ľahko stať, že o pár rokov už nebude mať kto skákať. Aj keď dúfam, že nejakí naši nasledovníci sa vždy nájdu."
Pozor na alkohol, lieky a únavu
Nuž a na záver ešte jedna dobrá rada členov košického paraklubu pre tých, ktorí by sa snáď niekedy v budúcnosti chceli venovať tomuto krásnemu športu. Riadia sa ňou i skúsení parašutisti a znie: Ak si unavený, pod vplyvom alkoholu alebo liekov, respektíve nespĺňaš podmienky pre zoskok, nevstupuj na palubu lietadla. Ohrozuješ tým svojich kamarátov.
Vo vzduchu. Tieto chvíle má najradšej. Foto: Judita Čermáková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
