Hrad za svoj vznik vďačí vraj výnimočným zabávačským výkonom istého Becka. Pán Ctibor potreboval po jednej z poľovačiek slovný doping svojho komika. Šašo Becko hviezdil tak, že mu Ctibor ako honorár sľúbil splniť hocijaké želanie. Šašo si zaželal hrad na skalnom brale naproti. To vyvolalo príval rehotu. Lenže Ctibor dodržal slovo šľachtica. Šašo mal za rok hrad už i skolaudovaný. Vraj každý, kto šiel počas výstavby okolo, musel odpracovať ako mýto zadarmo 8 dní. Hrad sa však tak Ctiborovi zapáčil, že ho od Becka získal späť. Povesť hovorí, že zaň dal šašovi toľko zlata, koľko vážil.
Môže za to pes?
Ctibor I. mal vraj radšej svojho poľovníckeho psa, ako ženu a deti. Raz sa zviera privlieklo k pánovi s rozbitou labou. Rozzúrený Ctibor identifikoval vinníka, bol ním vraj starý sluha, ktorý mu stúpil na labu. Podľa inej povesti ho však zranil poddaný, ktorý v poli zachraňoval pred psími tesákmi svoje malé deti. Povesti sa však už zhodujú v spôsobe trestu. Ctibor prikázal šmariť vinníka z hradného brala do hlbokej priepasti. Obeť panského hnevu ešte stihla zvolať veštbu: Do roka a do dňa zahynieš rovnako ako ja!.
Na kliatbu na Beckove časom zabudli, inak by bol Ctibor asi opatrnejší. Presne rok po dráme si po výdatnej hostine zašiel zdriemnuť na jednu z hradných terás. Vtedy sa vraj k nemu priplazila vretenica a uštipla ho do oka. Niektoré verzie hovoria, že had sa Ctiborovi prehrýzol až k mozgu. V šialenej bolesti bežal ako zmyslov zbavený, až spadol z brala presne tam, kam dal zvrhnúť muža, ktorý poranil jeho psa. Keď to Ctiborova manželka Dobrochna videla, chcela od žiaľu skočiť za ním. Keď jej v tom zabránili, prebodla sa ostrou dýkou. Hrad zdedil syn Ctibor II.
Botto to videl inak
Štúrovský básnik Ján Botto v známej básni Ctibor oživil verziu, podľa ktorej beckovský pán bol síce milovníkom psov, ale i vášnivým nimródom (poľovníkom). A nezabila ho zmija, ale prekročenie božieho prikázania, ktoré nedovoľuje v nedeľu poľovať. Ctibor na to nedbal, nepočúvol ani varovanie mníchov. Poľoval celý deň, až kým mu na dostrel neprišla laň. Tu sa zablyslo, a nasledoval pád... Na Ctibora sa v smutnom závere balady vrhli jeho vlastné psiská a až do rána ho požierali.
Povery a realita
Beckovčania tvrdia, že v okolí hradu sa stále hojne vyskytujú zmije. Občas vraj odtiaľ počuť i tajuplné psie zavýjanie. Legendy zvyšujú príťažlivosť tejto lokality, ktorá naozaj stojí za pekný výletík.
Realita je prozaickejšia. Hradný pán Ctibor na Beckove naozaj žil. Na svoju dobu bol váženou celebritou. Vypracoval sa na ňu zo skromného baróna poľského pôvodu, ktorý sa volal Stibor Ostoja zo Stiboríc. Za svoju slávu vďačil kráľovi Žigmundovi, ktorý ocenil, že smelý Ctibor vyslobodil zo zajatia chorvátskych vzbúrencov hneď dve uhorské kráľovné - Alžbetu Kumánsku a jej dcéru Máriu, neskôr neapolskú kráľovnú. V darovacej listine z roku 1392 dostal Ctibor, titulovaný v nej ako gróf bratislavský, od Žigmunda mestečko Čachtice.
Dotiahol to až na post poradcu kráľa Žigmunda Luxemburského a baróni Ostojovci (otec a syn) boli i oravskými županmi.
Jedna vec sa však zhoduje s povesťami. Poľovačka sa podpísala na Ctiborovej smrti. Na jednej prechladol tak veľmi, že na následky choroby v roku 1414 zomrel. Ctibor má hrob v krypte kaplnky kostola sv. Kataríny v dedinke Kazimierz neďaleko Krakova.
Jeho syn Ctibor II. študoval na Karlovej univerzite v Prahe a ním slávni Stiborovci vymreli po meči. Dcéra Ctibora II. a Kataríny rod. Szechényiovej Katarína Margita sobášom s členom šľachtického roku Bánffyovcov odovzdala ctiborovskú štafetu rodu Ostojovcov z Beckova na dlhé desaťročia svojej novej rodine. Bánffyovci hrad budovali a bolo z neho krásne renesančné sídlo, až kým ho čas nepremenil na impozantné ruiny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
