Našťastie sa z ochorenia dostala. Pre speváčku je nateraz najdôležitejším a jediným mužom v živote jej syn - Wyatt.
Je ťažké písať piesne, ktoré sú osobnou spoveďou? Je rozdiel medzi piesňami, kde spievate o svojich osobných citoch alebo kde sa angažujete v ochrane prírody?
- Je zložité napísať pieseň. Všetky totiž prichádzajú z jedného miesta - z vášho vnútra. Pre mňa je veľmi osobné, čo sa deje so mnou, s touto krajinou, planétou. Taktiež, keď v piesni popisujete, čo ste za rodiča a prirovnávate sa k iným, tak to je určite tiež osobné. Rovnako je osobné, ak sa zaujímate o problémy tejto planéty, pretože tu žijete a určite odtiaľ nemôžete odísť. Takže sa to týka nás všetkých.
Stojí za týmito "ochranárskymi" piesňami aj nádej, že môžete zmeniť zmýšľanie ľudí? Myslíte si, že hudba je schopná meniť ich názory?
- Nie som zmierená s tým, že by som menila niekoho myseľ. Neviem, kam vedú myšlienky ľudí. Podľa mňa je väčšina z nich vystrašená. Pre mňa je to skôr o kreovaní a dialógu, aby sa ľudia prebrali.
Jedna z vašich najosobnejších piesní na jednom z albumov je o vašom synovi. Starostlivosť o neho vám natoľko zaberá čas, že nemáte priestor na nič iné?
- Určite nie. Počas môjho posledného vzťahu (s Armstrongom) som mala tri nevlastné deti a taktiež som učila na škole dva roky, takže to pre mňa bolo jednoduché.
Ak ženy prekročia určitú hranicu veku, začínajú mať obavy, či budú mať deti. Cítili ste to tiež?
- Tak úplne nie. Pre mňa nebolo smerodajné porodiť dieťa, ale ľúbiť ho a pokúsiť sa mu dať niečo z výchovy, ktorú som získala ja, keď som vyrastala pri rodičoch.
Kedy ste začali s prvými krokmi k adopcii?
- Bola som práve v polovici ožarovania. Práve tento proces ma prinútil zamyslieť sa a rozhodnúť, čo chcem robiť so životom, kam sa budem uberať. Musela som za sebou zanechať tie detské sny o mamičke a ockovi, proste tú story o domove s rodičmi a deťmi. Veľa detičiek tam vonku potrebuje starostlivých rodičov. Ak máte jedného rodiča, ktorý vás dôsledne a bezpodmienečne miluje, tak to je pre mňa funkčná rodina.
Ako ovplyvnil Wyatt vašu kariéru?
- Oveľa viac ako nahrávací priemysel, ktorý je utrpením, pretože ľudia viac necítia, že by mali platiť za hudbu. Túto otázku sa pýtam aj sama seba, pretože môj syn bude mať na môj život stále väčší dosah. Každé rozhodnutie, ktoré urobím, sa bude odvíjať od toho, ako to bude vplývať na neho.
To, že ste sa stali mamou, ovplyvňuje aj vaše randenie?
- Randila som. Ale Wyatt sa stal takým "strážcom brány", ktorý rozhoduje o tom, kto má ostať a kto odíde. Počas rokov som bola obklopená ľuďmi, ktorí boli egocentrickí a viac sa zaujímali o seba. Teraz som konečne pripravená na niekoho, kto nie je tak zameraný na svoj život. Chcem partnera, ktorý je oddaný a vie rovnako brať ako dávať.
Aká je vaša najlepšia skúsenosť, ktorú ste vo vzťahoch svojho doterajšieho života získali?
- Keď som bola druhý raz zasnúbená, pýtala som sa mamy, ako to ona a otec spolu vydržali toľko rokov. Povedala, že každý jeden deň sa človek musí rozhodovať, či je tomu druhému oddaný. Moje sestry sú obe rozvedené. Stále sa pozerám na našich rodičov, ktorí sú spolu 53 rokov a stále kráčajú životom spolu a smejú sa spolu každé ráno. A to je presne šablóna, ktorú si treba zapamätať a ktorou sa treba riadiť.
Verím, že partnerský zväzok je pocta a rešpektovanie toho druhého a užívanie si života s touto osobou. Určite to nesúvisí s možnosťou dostať nádherný diamantový prsteň. To nič neznamená.
Poviete aj niečo viac o svojich rozchodoch?
- Viem len presne, kedy sa dve osoby od seba oddelia, kedy už netvoria pár. Vždy je to vzájomná dohoda, či sa tí dvaja dohodnú, alebo nie. Vzťahy sú veľmi zložité.
Po troch zrušených zasnúbeniach si stále myslíte, že sa ešte vydáte?
- Och, áno. V skutočnosti, čím som staršia a čím viac sa o sebe dozvedám, čím viac vybavená sa cítim, tým viac sa cítim pripravená na vzťah. Niekedy je najlepšou cestou ako sa poučiť, robiť a skúšať veci, ktoré nefungujú, ktoré vám nejdú.
Spievate aj o tom, že láska bola choroba a iná choroba bola jej liečbou. Hovoríte teda, že rakovina vyliečila váš zármutok?
- Rakovinu mi diagnostikovali po tom, ako som sa rozišla s niekým, kto je slávny ako ten, čo ako prvý popísal rakovinu. Stále sme dobrí priatelia a ja ho stále obdivujem. Ale v tom čase to bolo príšerne bolestivé a práve moja diagnóza ma prinútila nechať ten vzťah ísť do stratena. Radšej som sa upriamila na seba a začala sa o seba viac starať a nezaoberala sa vzťahom, čo som nechala za sebou. Jediná osoba, ktorá vás môže zachrániť, ste len vy. A to je vec, ktorá poznačila môj zvyšok života.
Žijete v pochybnostiach, že by sa vaša choroba mohla opäť vrátiť?
- Bola som dobrou osobou. A tak som si aj myslela, ako sa mi to mohlo stať. Keď vám diagnostikujú takú ťažkú chorobu, stojíte pred myšlienkou, že ak aj zo seba dávate niečo dobré, málokedy sa to vráti späť, skôr je to naopak. A kým verím v to, že som bez rakoviny, je to dobré. Ale ak budem negatívne naladená, môže sa stať, že sa možno rakovina vráti späť.
A obávate sa toho, že sa to znovu stane?
- Nie. Už som v sebe našla neotrasiteľný mier, pretože sa nebojím smrti. Ale sú veci, ktorých sa bojím a tých som sa bála aj predtým, akože sa skončí svet a tak sa skončí aj život môjho života. A bojím sa tiež toho, že v tomto chaose sa mi ho nepodarí ochrániť, že tu nebudem, keď ma bude naozaj potrebovať.
Akú radu by ste dali tým ženám, ktoré trpia týmto ochorením, čo by ste im odporúčali?
- V podstate liečba je stále rovnako štandardná. Potom nechajte lekára, nech vám pomôže, aby ste sa aj napriek chorobe cítili pohodlne. Snažte sa žiť svoj život tak normálne, ako je to len možné. Rakovina sa pre vás môže stať takou veľkou, že pre ňu nebudete vidieť okolitý svet. Každý deň robte niečo, čo je pre vás dôležité - ako je džoging, čítanie alebo telefonovanie so sestrou.
Autor: podľa www.rd.com spracovala kag
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
