, až by sa, teda nám paranoikom, mohlo zdať, že je záujem zahnať ju do pozície ANO (Pavla Ruska) za Dzurindu II.
Na to, že kauza nebola stará ani týždeň, a už kolovala informácia, že Radičová hlavu Švejnu vlastne ani nechce, ale len toho Chrena, sa už zabudlo. Keďže argument súvisiaci s nepodstatnou zákazkou, ktorú po vstupe do vlády HC sami odpískali, kríval na všetky štyri (Švejna už predal podiel, Chren ešte nie), nový vývoj žičí indícii, že špeciálne s Chrenom tu môže mať niekto problém. Rozuzlenie, ktoré sa vykľuje z kauzy NADSME (agentúra, sprenevera, rozpustenie orgánov), azda napovie, či v šachu by obeť Švejnu nazvali Bugárov gambit, alebo naozaj ide o autentické prasknutie nervov človeka, ktorý mesiac znášal vyšší atmosférický tlak, aby to potom vzdal.
Rozhodnutie Švejnu, hoci neskoré, je správne. “
Ak hranice aféry Hayek neprekročíme, tak rozhodnutie, hoci neskoré, je správne. Zákazky od bývalej vlády pre HC sa v hraniciach cudnosti nedajú udržať ani vtedy, keby na morálke kampaň proti Ficovi nestavali. To sme si už vysvetlili. A ani nová Sulíkova doktrína, že nikto nie je „snehobiely“, takže etiku (na rozdiel od porušovania zákonov) súďme až od začiatku tejto vlády, na veci nič nemení. Aj byty v starom meste Bratislavy (a keby len tam!) ukázali, že namiesto maximy „nulovej tolerancie“ sa musí zvoliť nejaký „B limit“. Aby vôbec niekto zostal vo funkcii, všakáno... Avšak u Hayeka je problém naozaj ten, že špeciálne na verejnom obstarávaní koalícia budovala svoju etickú plus zmenu, takže ak sa do sietí práve toho mútneho systému, ktorý prevádzkovali (a zdedili!!) Fico, Počiatek, Jahnátek a spol., zamotali aj oni, mali by mať základnú reflexiu. Áno, je možná debata, ktorú nechce otvoriť nikto (ani Chren u Hríba): Že Hayekove zákazky boli nie výchylkou, neštandardom v tomto svete, ale normou, a čistejšej od nej ani nieto. Odklon od jednotlivostí a celostný pohľad na vec (ktorý nechce ani koalícia, ani tretí sektor), má len tú chybu, že by kompromitoval už nie morálne pózy, ktoré sa hrajú, ale istoty peňazovodu, ktorý sa rozprestiera pod politickým systémom ako rozvody plynu a vody pod zemou.
Všimnime si dobre. Ivan Mikloš zase vydal nejaké úlohy na „systémové úspory“. Namiesto toho, aby jednoducho oznámil, že o toľko a toľko dostanete (na rok 2012) menej, lebo peňazí niet, je len deficit, vyzval ministerstvá, aby „identifikovali“ priestory na šetrenie. Ony samy. Môžete vziať všetky jedy na potkany, čo máte v dome, i krvný doping na to, že kapitálovo-investičné výdavky si nechajú ako „nevyhnutné“ v terajšej podobe, resp. v prvom nástrele ešte zvýšené (aspoň o infláciu). Tu pritom začína celá Golgota slovenského verejného obstarávania. Štát rozdá peniaze od buka do buka, v režime minulých období. A o ďalšie dva roky sa potom, na pozadí toho či onoho náhodne prevaleného škandálu, čudujeme, že sa kupujú nezmysly, resp. skúma „index podnikateľského prostredia v regiónoch“ (Hayek).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
