Ako sólista i komorný hráč s úspechom vystupuje doma i v zahraničí. V Košiciach sa nedávno predstavil (i) po boku svojho londýnskeho profesora v rámci Konvergencií, ktoré už druhý rok organizuje aj v metropole východného Slovenska. Jozef Lupták.

Festival Konvergencie prezentuje komornú hudbu - v čom spočíva jej čaro pre vás ako človeka, ktorý má skúsenosti s hraním s orchestrom i v komornom zoskupení?

- Ak hrá sólista s orchestrom, obyčajne to všetko riadi dirigent. Skrz neho sa komunikuje. No pri komornej hudbe sú 2, 4, 6 hráči, ktorí musia nájsť spoločnú reč sami. To je pre mňa úžasný obraz komunikácie - ľudí z rôznych krajín, s rôznymi kultúrnymi zázemiami skladba na istý moment zjednotí do takej miery, že dokážu súznieť. To má pre mňa úžasnú silu.

Komunikácia je pre vás zrejme...

- Veľmi dôležitá. Svet je dnes tak strašne fragmentovaný, že hľadať cestu a vzťah jeden k druhému je nevyhnutné.

Raz ste sa vyjadrili, že to, k akému nástroju má človek blízky vzťah, vypovedá o jeho vnútri. Akí sú ľudia, ktorí milujú violončelo?

- To je veľmi osobná otázka. (Úsmev) Violončelo vie úžasne vyjadrovať emócie smútku, hlbokej bolesti, ale na druhej strane aj veľa radosti a šťastia. No nie je to ten typ šťastia, aký vedia vyjadriť trúbka alebo husle, ktoré až nútia človeka do tanca. No violončelo vie túto emóciu, keď sa stane rytmickým, nie melodickým nástrojom, podporiť. Mne sa na ňom páči, že má všetky polohy, každá má svoje miesto, pričom dominantná je tá meditatívna.

Už z programu Konvergencii, ktoré ste v Bratislave i Košiciach štartovali v chrámoch, sa dá vyčítať, že vás zaujímajú duchovné veci.

- Áno, bytostne. Vyrastal som v rodine, ktorá bola duchovne orientovaná.

Duchovne či nábožensky.

- Aj, aj. Myslím, že v istých výnimočných prípadoch sa to dá aj spojiť. Keďže môj otec bol za svoju vieru koncom 50. rokov vo väzení, musel som sa s tým ako jeho syn vyrovnať a nájsť si k nej vlastnú cestu, vo svojej duchovnosti.

Aký odkaz do vás detstvo strávené vo vašej rodine vštepilo?

- Myslím, že ten som pochopil, až keď môj otec odišiel z tejto zeme. Vtedy sa mi viaceré veci spojili a ja som zrazu pochopil a videl, koľko slobody a lásky druhým ľuďom daroval. Zrazu som si uvedomil, že zmyslom jeho života nebol boj proti totalite či nezávislosti. To nemal v pláne. Šlo mu o rozdávanie lásky, radosti a vnútornej slobody. To ma veľmi oslovilo a z toho som si, verím, vzal ponaučenie.

Je zaujímavé, že ste dokázali mať túto krajinu, kde vaša rodina trpela, tak rád, že ste sa zo štúdií v zahraničí vrátili dobrovoľne domov.

- To bola tá zvláštna dvojtvárnosť, v ktorej sme žili. Na jednej strane som mal jasný postoj voči totalite, na strane druhej ma otec naučil mať rád túto krajinu ako takú - ľudí, prírodu, ktorá je nádherná a ktorej krásy dodnes nevieme využívať. Naučil ma oddeľovať to zlo od ľudí ako takých.

Študovali ste v Londýne i v Kanade. Čo vás zlákalo späť na Slovensko?

- Mal som tu snúbenicu, ktorú som si neskôr vzal za manželku, rodinu, priateľov. Samozrejme, uvažoval som o živote v zahraničí, no v tom období sa tu diali zaujímavé veci, ktoré sa doteraz formujú, vyvíjajú. Netvrdím, že je to tu ľahké alebo ružové, no do zahraničia často cestujem, mám s ním vynikajúcu komunikáciu a momentálne žiaden silný dôvod k odchodu nemám. Ale som všetkému otvorený.

V čom vás najviac obohatili roky strávené na štúdiách v zahraničí?

- Keď sa človek zdiaľky pozrie na Slovensko, javí sa mu mnoho vecí zrazu inak. Zahraničie si, samozrejme, netreba idealizovať. Nie je to tam o nič ľahšie ako tu. No v istých veciach je pred nami a z toho sa dá mnoho naučiť. Ja som sa v oblasti umenia nadýchal čerstvejšieho vzduchu v pohľade na interpretáciu, hudbu ako takú, na jej prednes. Anglicko je navyše úžasné v tom, ako tam funguje komunikácia medzi hudobníkmi navzájom či interpretmi a publikom. Keď som sa koncom 90. rokov plný zážitkov z koncertov, štúdií, festivalov vrátil domov, zdalo sa mi, že je to tu strašne zaspaté. Chýbala mi radosť z muzicírovania či pochopenie toho, že klasická komorná hudba nie je niečo zabetónované, ale že je tam priestor na emócie, komunikáciu... Aj preto vznikli Konvergencie - chcel som tu túto medzeru vyplniť.

Aké máte sny, ciele, plány?

- Tak toho je toľko, že by o tom mohol byť samostatný článok. (Úsmev) V súkromí by som bol rád, keby naše deti pochopili princípy slobody, ktoré vedú k dobrému životu. Teraz sú ešte malé, ale raz tomu budú čeliť tvárou v tvár a nebude to ľahké, keďže dnes je klamstvo často verejnosťou netrestané. Ako im potom vysvetliť, že klamať sa nesmie? Na profesionálnom poli by som rád pokračoval v tom, čo robím - ponúkať ľuďom spôsob vyžitia alebo svojej katarzie aj v niečom inom ako komerčnom umení. Proti komercii, samozrejme, nič nemám. Ale tešilo by ma, keby pred masovokomunikačnými médiami dali prednosť inému druhu vyžitia. Keby pochopili, že stretnúť sa s ľuďmi a zažiť s nimi niečo spoločne je vždy cennejšie ako sedieť doma sám pred telkou.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.