Eva Kostolányiová - idol krásy a životnej sily

Bola najlepšou slovenskou speváčkou svojej doby. Jemným zvonivým hláskom a obrovskou charizmou si podmanila zástupy obdivovateľov, medzi ktorými boli muži i ženy, starší i mladí. Eva Kostolányiová bola na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov idolo

m. A bola by ním isto dodnes, rovnako ako Helena Vondráčková, Hana Zagorová či Marie Rottrová, nebyť krutého osudu a zákernej choroby, ktorá zavinila, že jej život vyhasol príliš skoro.

Už tridsaťpäť rokov sa vždy 3. októbra schádza na trnavskom cintoríne skupina skalných obdivovateľov, ktorí prichádzajú zapáliť sviečku na hrob nezabudnuteľnej speváčky, tanečnice a herečky. Sú presvedčení, že táto žena si to zaslúži. Že na ňu treba spomínať.

"Eva Kostolányiová bola naším idolom. Učarovala nám spevom, bola aj módnou ikonou. Mala skvelú postavu, nosila kratulinké sukne a bola čarovná. Fantastická žena," spomínajú si dodnes obdivovateľky na speváčku, ktorá mala prezývku slovenská Twiggy. "Patrila k spevákom, ktorí nespievajú tóny, ale zmysel piesne. Nebol to žiaden veľký hlas. Mala taký milý krehký hlások, ale dokázala ním uspievať ako absolútnu lyriku s nesmiernou nehou a krehkosťou, tak aj veselé oddychové pesničky, kde ten hlas znel ako fanfáry a strhol ľudí," povedala predčasom autorka textov Viola Muránska v relácii Slovenskej televízie Radosť zo života.

Názov relácie sa na Evu absolútne hodil, pretože táto žena sa radovala z každej minúty, ktorú od života dostala. Dokonca aj vtedy, keď ju už o sily oberala nevyliečiteľná choroba.

Čaje o piatej, SĽUK, vojenský súbor

Rodáčka z Trnavy nebola z tých speváčok, ktoré od útleho detstva vyspevujú kade-tade. Vyrastala v skromných pomeroch a skôr než umenie ju bavili hry na indiánov s jej dvoma bratmi. Za to, že sa napokon dala na umeleckú dráhu, vďačí šťastnej náhode.

Každý týždeň chodievala s bratom Ivanom, ako všetci mladí ľudia, do kultúrneho domu na legendárne Čaje o piatej, kde vyhrávala miestna skupina. Jej členovia raz úplne náhodne vyzvali zabávajúcich sa súrodencov, aby vyšli na pódium a skúsili niečo predviesť. Eva neváhala a všetkých prekvapila spevom a tancom. Zo dňa na deň ich s Ivanom prijali do kapely.

No ako to už býva, cesta za snom vie byť neraz kľukatá. Aj Evina bola taká. Po skončení základnej školy sa zamestnala v trnavskom mäsokombináte. Domov chodievala s dorezanými rukami, čo Ivana trápilo, a preto sa rozhodol, že ju prihlási na konkurz do SĽUK-u. A tam 14-ročné dievča doslova zažiarilo. "Bola taký malý zázrak. V tom čase bola hádam jediná, kto tak fantasticky urobil konkurz. Všetko, čo sme jej ukázali, absolútne hneď spravila," povedala o nej choreografka Gita Kopeliovičová-Šebová.

SĽUK bol jej odrazový mostík do veľkého sveta a k skvelej kariére. Po štyroch rokoch prešla do Vojenského umeleckého súboru, kde v tom čase pôsobilo mnoho známych mien ako Milan Lasica, Július Satinský, Ivan Krajíček, hudobník Juraj Lehotský... Chodili na zájazdy, vymýšľali programy, bavili vojakov. Eva vraj bola slniečko, ktoré mali radi všetci. Kolegovia aj diváci. Kolegov si podmanila nielen svojou dobrosrdečnou a veselou povahou, ale aj veľkou profesionalitou a talentom, divákov zase dokázala zaujať, strhnúť i rozcitlivieť. Keď sa v roku 1965 vydala za svoju veľkú lásku, tanečníka Jána Kostolányiho, mnoho mužských sŕdc zostalo sklamaných.

Neúprosná diagnóza ju nabila energiou

V roku 1967 odišla z Vojenského umeleckého súboru a začala vystupovať v bratislavskej Tatra revue. Práve tam vďaka svojmu výzoru dostala prezývku slovenská Twiggy. O rok na to nahrala v rozhlase svoje prvé veľké hity a to už celé Slovensko spoznalo krásnu a talentovanú Evu Kostolányiovú. Rozbehla svoju skutočnú spevácku kariéru. Najskôr v kapele Ľuba Beláka, neskôr v orchestri Braňa Hronca, s ktorým sa dostala aj do zahraničia.

V orchestri mali dve Evy - "veľkú" Mázikovú a "malú" Kostolányiovú. Vraj medzi nimi vládla prirodzená, zdravá rivalita. "Každá z nich mala svoje publikum, svojich obdivovateľov," povedal raz B. Hronec. No hoci sa im darilo, "malá" Eva sa radšej chcela vrátiť domov, k svojmu manželovi a k svojmu publiku. Vrátila sa, avšak za okolností, ktoré boli príliš kruté. "Raz prišla za mnou a povedala, že má hrčky a že sa bojí, že má rakovinu. Ešte som na ňu vyskočil, že to určite nie je pravda. Úprimne som tomu neveril," spomínal v relácii B. Hronec. Bohužiaľ, bola to pravda. Krutá pravda.

Eva sa na Slovensko vrátila v roku 1971, no odbornému onkologickému vyšetreniu sa ešte stále bránila. Na naliehanie priateliek ho napokon podstúpila. Neúprosnú pravdu o diagnóze niekto prijíma ťažko, upadne do depresií, zloží ho to. Eva Kostolányiová k týmto ľuďom rozhodne nepatrila. Od lekárky chcela počuť celú pravdu, bez prikrášlenia. A to ju akoby nabilo energiou. Ten čas, ktorý jej zostával, chcela využiť naplno a proti krutému osudu sa rozhodla bojovať svojou hudbou. Dokonca pár dní po operácii, pri ktorej prišla o jeden prsník, doslova v sprievode kamarátky lekárky "ušla" z nemocnice a šla na vystúpenie, ktoré bolo dohodnuté ešte predtým. Ani jeden z divákov vraj nemohol postrehnúť, čo sa krásnej speváčke stalo. "Ja neviem, či som poznala v živote statočnejšieho človeka, ako bola Eva," spomínala jej priateľka.

Dočko jej splnil túžbu a vznikol Smoliar

Choroba jej naozaj nevzala chuť spievať, tvoriť, ani chuť žiť. Keď zistila, že herecký idol Michal Dočolomanský vie aj spievať, veľmi túžila po spoločnom duete. On sa však bránil, bál sa, že to bude fiasko. Ale nebolo. Pieseň Smoliar sa v roku 1973 stala obrovským hitom, ako aj Haló tam, či ďalšie duetá. Obľúbený herec sa za svojho života o Eve vyjadroval len v superlatívoch. "Podľa môjho názoru bola najlepšou slovenskou speváčkou v tom čase. Spev išiel z jej vnútra. A bol to vzácny človek svojím charakterom," povedal raz Mišo, ktorý už s Evou spieva anjelom.

Keďže vedela výborne spievať a tancovať, bol už len krok k ďalšiemu žánru - k muzikálu. V roku 1972 získala hlavnú rolu v televíznom muzikáli Mam'zelle Nitouche podľa operety F. Hervého. A hoci sa hereckej stránky veľmi bála, zvládla aj túto výzvu a stala sa vlastne prvou muzikálovou speváčkou a herečkou. Sláva jej však do hlavy nestúpla a keď ju skúsení hereckí kolegovia pochválili, veľmi si to cenila. Zahrala si aj v hudobnej komédii s Ivanom Krajíčkom Buď fit!, v roku 1974 bola princeznou v rozprávke Podkovičky za korunu a v roku 1975 účinkovala v groteske Keď si sám.

Šťastie v láske prišlo na sklonku

Hoci veľmi bojovala, krutá choroba sa vôbec nezlepšovala, práve naopak. A hoci Eva mala aj tú druhú polohu, kedy jej nebolo do smiechu, túto tvár navonok neukazovala. Aj pri návštevách nemocnice jej na tvári nechýbal úsmev. Na chodbách žiarila ako slniečko, spievala, tancovala pacientom a vnášala im do sŕdc nádej. Hoci jej už veľa nezostávalo.

Keď jej kvôli ďalším problémom museli nasadiť hormonálnu liečbu, z ktorej jej zhrubol hlas, nechala sa ostrihať a všetkým oznámila, že si zmenila imidž. Pesničky, ktoré boli naaranžované na vyššiu polohu jej hlasu a už ich neuspievala, jednoducho rozdala iným speváčkam. V tom čase si splnila jeden z veľkých snov - založila si vlastnú kapelu Hej. Viedol ju Andrej Šebo, človek, ktorý mal v živote Evy Kostolányiovej významné miesto. Urobil ju šťastnou. Manželstvo s Jánom Kostolányim totiž nevydržalo. Veľmi žiarlil nielen na jej obdivovateľov, ale aj na jej úspechy. Šťastie v láske ju stretlo na sklonku života po boku Andreja Šeba, ktorý s ňou zostal až do konca.

Poslednú pieseň, More lásky, Eva Kostolányiová nahrala 6. augusta 1975. O päť dní ju odviezli do nemocnice, z ktorej sa už nevrátila. Tridsiatych tretích narodenín, ktoré by bola oslávila 2. novembra, sa nedožila.

Hity Evy Kostolányiovej