Hoci sme spolu vstúpili do Európskej únie, o ľuďoch a krajine modro-čierno-bielej zástavy toho dodnes veľa nevieme.
VEĽKÁ LOMNICA. Ako sa východniarka spod Tatier dostane na ďaleký sever, aby vo vedení školy pomáhala pri vzdelávaní malých Estóncov? Katarína, pôvodom z Veľkej Lomnice, je dnes členkou rádu Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorý má v poslaní školstvo.
"Tri sestry nášho rádu pôsobili v Estónsku v rokoch 1936 až 1987, keď stadiaľ odišla posledná. Počas sovietskeho režimu pôsobili, samozrejme, tajne," hovorí Katarína.
Rád sa rozhodol svoju činnosť v stotisícovom Tartu obnoviť a tak sa Katarína s dvoma sestrami dostala do najsevernejšej pobaltskej krajiny. V škole ako jej prezidentka sa Katarína stará najmä o organizačné veci, estónska kolegyňa riaditeľka o tie vzdelávacie. S postupným zlepšovaním v estónčine sa však Katarína hotuje i učiť deti.
Aby aspoň deti okúsili vieru
Výsledky katolíckej školy v tradične protestantskej krajine, kde navyše 75 percent ľudí o sebe hovorí, že je bez vyzvania, sú pôsobivé.
"Máme 270 detí, rozrástli sme sa na triedy A a B. Dostať sa k nám je veľmi ťažké, hlási sa k nám dvakrát toľko detí, ako môžeme prijať," hovorí Katarína. A to všetko napriek vyššiemu školnému oproti iným školám. Pre ilustráciu, v celom Estónsku pôsobí len 13 katolíckych kňazov a 21 rehoľných sestier.
Podľa Kataríny vysvetlení až prekvapivej popularity školy so slovenským spojením je viacero. "Veľa rodičov nám hovorí, že ak oni sa počas svojho života za tvrdých sovietskych čias nemohli stretnúť s vierou, chcú, aby aspoň ich deti mali tú možnosť."
Veľa rodičov si myslí, že kvôli pravidlám deti v tejto škole budú viac chránené pred drogami a inými neduhmi.
Odporučila by to i našim školám
V škole naozaj platia prísnejšie pravidlá, podľa Kataríny však nejde o nič hrôzostrašné. Deti za priestupky dostávajú biele karty, dobré aktivity vedú k získaniu diplomu. Ak je prehreškov veľa, hrozí vylúčenie zo školy. Hoci sa to nezdá, toto môže byť pre deti najväčší trest.
"Ak má dieťa už viac prehreškov, za trest na niekoľko dní nesmie ísť do školy a musí ostať doma. Neverili by ste, že sa z toho vôbec neteší, ale naopak ho trápi, že nemôže byť s kamarátmi. Ozývajú sa aj rodičia, ktorí tiež chcú, aby nesedeli doma," hovorí Katarína. Je presvedčená, že táto metóda by sa uplatnila i v slovenských školách.
V spojení so zákazmi sa občas vyskytnú i vtipné príhody. Deti nesmú ísť napríklad počas školy do obchodu, alebo v jej areáli fajčiť. "Českí robotníci nám opravovali budovu školy. Keď si zapálili, prišla polícia, lebo ju niekto zavolal."
Povesť školy sa v tomto smere rozšírila až do takej miery, že niektorí rodičia sa do nej snažia prehlásiť vyslovene problémové deti dúfajúc, že ich škola rýchlo prevychová. "My nie sme prevýchovný ústav, problémové dieťa aj kvôli ostatným nemôžeme len tak zobrať. Ak je však záujem vytrvalý a úprimný, potom je šanca," dodáva Katarína.
Tri mesiace prázdnin
Katarína na svoju novú krajinu nedá dopustiť. "Estónsko je úplne rovinaté, ako žene spod Tatier mi chýbajú hory. Na druhej strane je tu nádherná príroda. Kto hovorí, že krajina bez hôr nemôže byť lákavá, veľmi sa mýli."
Najvyšší kopec tu má 316 metrov nad morom. Katarína upozorňuje na stovky jazier či čarokrásne rašeliniská. "Prírodu si tu neskutočne chránia. Nepríjemnosťou sú len komáre, ktorých je tu v lete neuveriteľne veľa. Ak prídem domov do Tatier, jedného-dvoch si už ani len nevšimnem," hovorí s úsmevom.
Rozdielom sú aj dlhé letné dni a takmer až polárne noci v zime. "Aj preto Estónci majú v lete až tri mesiace prázdnin, aby to svetlo stihli využiť, kým je."
Na druhej strane, keď Katarína k sebe domov pozvala svoje estónske učiteľské kolegyne, Tatrami boli očarené.
Iné ako u nás
Veľkou výzvou bol jazyk. "Estónčina je gramaticky veľmi zložitá. Chodila som na intenzívny kurz, veľa som pochytila aj od detí v škole. Estóncov je len niečo vyše milióna, aj preto, ak vidia, že ako cudzinec hovoríte ich jazykom, veľmi si to vážia," hovorí Katarína. Estónčina sa veľmi podobá fínčine, spolu s maďarčinou je len tretím oficiálnym ugrofínskym jazykom európskej krajiny.
Mentalita Estóncov a Slovákov je podľa Kataríny značne rozdielna. "Jednak sú veľmi skromní, nekupujú si napríklad drahé autá. Ak u nás vidia poschodový dom, pýtajú sa, koľko rodín tam žije," vysvetľuje.
Oproti Slovanom sú veľmi rezervovaní. Spontánnosť a hlučná zábava veru nie sú ich typickou črtou. "Ak stojíte v rade v obchodnom dome, žiadne družné rozhovory ako u nás medzi cudzími ľuďmi neprebiehajú. Stoja takmer úplne ticho. Ísť zavinšovať susedom len tak alebo pozvať ich na kávu, to tam nepoznajú. Ak sa však k nim napriek týmto ich zvyklostiam prihovoríte, sú veľmi milí a reagujú veľmi priateľsky. Raz som si potrebovala požičať od susedov cukor. Odhovárali ma, že tu sa také veci nerobia. Rodina však bola rada, milo a ochotne pomohla," rozpráva Katarína, ako funguje slovenské správanie v Estónsku.
Napriek týmto rozdielom Katarína hovorí, že správanie detí je všade rovnaké a u nich rozdiely medzi národmi takmer nevidno.
Hudobníci
Katarína dodáva, že Estónci sú doslova národ hudobníkov. "Na nejaký hudobný nástroj tu hrá každý. Hudobníkov a maliarov sú plné ulice. Takisto, ako u nás sa deti učia cudzie jazyky, tu každý chodí do hudobnej školy naučiť sa zvládnuť aj viac nástrojov."
Katarína si Tartu obľúbila a nevie si pomaly ani predstaviť, že by teraz žila inde. "Je to živé vysokoškolské mesto plné študentov."
Spomína, ako si na rehoľné sestričky Estónci zvykali. "V takmer úplne ateistickej krajine po 70-ročnom sovietskom komunizme poznali rehoľné sestričky a ich odev len z filmov. Keď sme sem prišli, stretávali sme sa aj s prekvapivými pohľadmi. Dnes nám vravia, že by nás domov už nepustili," dodáva Katarína s úsmevom.
Ak by niekto z našincov uvažoval o návšteve tejto krajiny, Katarína ju len odporúča.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
