Išla som s kamarátom mojej mamy kúpať sa na priehradu. Bola to taká obrovská mláka za jedným malým mestečkom s vybetónovanými šikmými brehmi. Plávať som nevedela. Pošmykla som sa. S obrovským rachotom som čľupla do vody. Bolo jej len niečo okolo metra, ale ja som sa prezieravo schúlila do klbôčka. Stačilo postaviť sa na rovné nohy, ale ja som sa asi rozhodla, že bude zaujímavejšie sa topiť. Voda sa do mňa valila nosom aj ústami. Hlavou mi preletelo tisíc myšlienok naraz. Aká bude mamka smutná, že už neuvidím vysvečko, že som deň predtým mamke klamala - prišlo mi to všetko strašne ľúto... Nadobudla som dojem, že som zrazu dospelá. Normálne som mala pocit, že sa vidím, ako sa tam schúlená do klbka ako blbá topím. Práve, keď som si povedala - však sa postav, ty sprostá, ktosi ku mne do tej vody skočil. Normálne ma zachránil. Ďakujem, neznámy spasiteľ... O tom, čo sa mi vtedy rojilo v hlave, som nikomu nič nepovedala. Mysleli by si, že som mimo.
Na tú priehradu som chodila ďalej, ale plávať som sa nenaučila. Mala som asi pätnásť, keď som sa zase na tých hlúpych paneloch pošmykla. Tentoraz som sa netopila. Pribila som však rovno na ksicht, vôbec som nestihla ani len predpažiť. Z úst sa mi rinula krv. Nič vážne sa mi nestalo, len predný zub mám odvtedy vykrivený...
Začala som pomaly uvažovať, či by predsa len nebolo od veci naučiť sa plávať. Už ma štvali tie moje vždy už vopred prehraté súboje so všetkým mokrým a studeným. Ale akosi mi nevyšiel krok.
Po rokoch som zakotvila vo vzťahu s mojím drahým. "Ide sa k moru!" zavelil v jedno leto. Ako sa blížil čas odletu, moje nočné mory sa stupňovali. Budila som sa spotená, v ríši snov som okúsila asi všetky možné druhy utopenia sa...
Prvý deň som len opatrne stála pri brehu. Drahý ma držal za ruku. Prišla obrovská vlna. Na brehu ostala stáť už len moja polovička. Ja som ostala zavŕtaná kdesi pod tonou piesku a kilami chalúh. Drahý sa zmohol len na hurónsky smiech. Kým pochopil, že ma fakt treba vykopať, skoro som sa zadusila.
To sme sa už naštvali obaja. Drahý si ma vzal do parády. V boji o holý život sa moje plavecké výkony zo dňa na deň zlepšovali. Keď som si to konečne začala užívať, svitol posledný deň našej dovolenky. A jak naschvál, vzbúrili sa všetky živly sveta. Vietor sa zmenil pomaly na víchricu, zdvihli sa metrové vlny. Drahý len šokovane kukal, ako sa valia za mnou. A ja nič. Veselo som si plávala ako rybička. Ani Moravcová sa na mňa nechytá, hrdo som si namýšľala.
PS: S dovolenkou sme sa rozhodli rozlúčiť v bazéne. Slnko už zapadalo... Lúče sa odrážali od morskej hladiny. V bazéne sme boli len my dvaja. Nikde vôkol vtáčika-živáčika, len akási krásna clivá melódia sa odkiaľsi pozvoľna rinula. Do toho smútok z odchodu a tešenie sa na domov. Zrazu lúče pohladili tvár môjho drahého na opačnej strane bazéna. Normálne taká romantika, že až gýč jak sviňa. Musím mu dať pusu, rozhodla som sa. Plná emócií som vyrazila k nemu..."Je mi chujovo, treba mi rihnuc!" vyletí zrazu z neho. Chytila som šialený záchvat smiechu. A začala som sa topiť. Uprostred bazéna. Zas. No načo som sa naučila plávať?
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
