Vekom sa zmenil a okrem toho, že našiel šťastie po boku rovesníčky July, je už vraj oveľa menej upätý a kŕčovitý. Vraví, že prestal tlačiť na pílu a veci mu odvtedy vychádzajú. Z dcéry by pokojne mal playmate, no vzhľadom na jej vek už skôr uvažuje o vnúčatku. Herec Jozef Vajda dospel k poznaniu, že nie je dôležitá minulosť ani budúcnosť a žiť sa má pre súčasný okamih.

Vraj máte najradšej ľudí, ktorí sú veľmi spontánni a okato dávajú najavo svoje emócie a "nevoňajú" vám škrupulózni, upätí a skostnatení jedinci. Ste teda aj vy predovšetkým spontánny?

- Tak snažím sa. Ale nejde ani tak o to, či sa človek snaží, alebo nesnaží, ale o to, či to v sebe má, alebo nemá. Ja si myslím, že taký skrátka som.

A je to takto odjakživa, alebo ste sa časom programovo zmenili, tak ako v iných veciach typu, že namiesto dám dávate dnes prednosť meditáciám...

- Myslím si, že spontánnosť, ktorá v nás je, postupne uvoľňovaním sa a vekom narastá. Človek už nie je taký zviazaný, striktný či kŕčovitý. Čím je starší a viac toho spoznal, tým je uvoľnenejší.

Na čo ste predtým kládli veľký dôraz a prehnane vám na tom záležalo a teraz sa na tom už len smejete?

- Zbytočne som bol až príliš upäty a striktne trval na tom, aby mi všetko v živote vyšlo. Preto som často tlačil na pílu. A keď tlačíte na pílu, tak sa vám toho oveľa menej podarí. Nehovorím, že treba veci brať ľavou zadnou, ale keď ich beriete s nadhľadom a ľahkosťou, tak zvyčajne oveľa lepšie dopadnú.

Tak nejak je to aj so ženami...

- So všetkým je to tak. Keď niečo veľmi chcete a až chorobne za tým idete, nespávate a máte mžiky pred očami, tak sa vám to väčšinou nepodarí, lebo je to násilné. Na okolie to pôsobí nevieryhodne a tým pádom sa vám to nedarí, hoci si myslíte, že je to v pohode.

Akí ľudia okrem upätých vám "lezú na nervy"?

- Jednoznačne hlúpi a zákerní. Ale to asi každému. Našťastie ich však až tak často nestretávam. Nepriťahujem ich, chvalabohu, a tak sa mi celkom dobre žije.

Ako doktor Mažár teraz v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade riešite novoobjaveného syna. No na otcovstvo potrebujete dôkaz...

- No to je celkom logické, lebo keď vám niekto po 18 rokoch povie, že je váš syn, tak to ešte nemusí byť vždy pravda. Dôkaz teda asi je potrebný.

Riešili by ste to takto aj reálne v civilnom živote?

- Keď sa mi to stane reálne, tak to bude určite veľká dilema. A poznám takých, čo sa im to stalo a po pätnástich rokoch sa dozvedeli, že majú dieťa. Je to veľmi zvláštna situácia a určite by som to riešil nejako podobne, ako v seriáli.

Už dlhšie sa zaoberáte meditáciami a dá sa povedať, že ste našli svoj vnútorný pokoj. Kedy ste však naposledy vybuchli?

- Vybuchujem doslova furt... Úplne stále. Ešte som nedospel do takého štádia, že by som niečo predýchal a nevybuchol. Každý deň sa mi to stane minimálne raz. Ale to je v pohode.

Čo okrem ľudskej hlúposti vás vytáča?

- Úplne bežné veci, ako keď mi napríklad pes rozryje záhradu. Nemalo by ma síce, ale vytočí. Ráno ma vystresuje akákoľvek somarina a aj moje výbuchy sú smiešne. Chvíľku to trvá a potom rýchlo spľasne.

Nedávno ste sa objavili v relácii o varení, kde ste boli obklopený krásnymi playmate. Ako znalec ženskej krásy a krásy tela tieto dámy obdivujete. Ako by ste však napríklad zareagovali, keby pred rokmi zatúžila stať sa playmate vaša dcéra Lea?

- Hm. Nikdy som sa nesnažil nikomu v ničom brániť a keď sa rozhodne moja dcéra, ktorá však už dnes má 28 rokov, ako by som jej v tom zabránil? A prečo by som jej v tom mal brániť? To by bol nezmysel.

Niekedy vás niečím šokovala?

- Je veľmi triezva a normálna, takže až tak strašne ma nikdy nešokovala a vždy som bral jej názory. Rešpektoval som, ako si chcela veci zariadiť.

Vraj by ste už celkom prijali vnúča.

- Určite. Každý by sa potešil a dcéra už má na dieťa vek. Verím, že to bude v dohľadnom čase.

Aký budete deduško?

- V prvom rade nechcem byť typ deduška. A ani nebudem typ deduška. Chcem byť kamarát. Chcem sa s dieťaťom zabávať, asi tak ako som to vždy robil s dcérou.

Začiatkom roka ste spomínali, že je vaším veľkým snom návšteva Tibetu a že keď v septembri budete mať menej práce, tak sa to azda podarí. September prešiel, práce bolo veľa a nevyšlo to. Na kedy to teda vidíte?

- Tento rok už určite nie. Musí to totiž byť na prelome augusta a septembra a potrebujem na to nejakých päť týždňov. Možno v niektorý z ďalších rokov. Musím si to však dopredu vybaviť v divadle.

To by ste už teda asi mali teraz začať...

- No to by som veru asi mal.

Očividne zrejme nemáte tendenciu robiť si dlhodobejšie plány...

- Veru nemám. Som skôr za spontánne záležitosti. Jedine letné dovolenky si plánujem, no to je asi tak všetko. Ale inak si niečo v živote plánovať nemá žiadny zmysel.

Vaša priateľka July vás priviedla k otužovaniu. K čomu ešte?

- Máte pravdu, k tomu ma nakopla. Skočila v zime do ľadovej vody a inšpirovala ma, lebo ma naštvalo, že to dokáže a ja nie. Spolu sme sa začali venovať východným filozofiám. Robili sme to aj predtým každý zvlášť, no takto je to oveľa lepšie. Dospelo to k harmonizácii môjho života, k pokoju... Začali sme obaja inklinovať k jednej dôležitej veci, a to je žiť pre súčasný okamih. Nemá zmysel zaujímať sa o to čo bolo, ani čo bude. Dôležité je to, čo žijeme práve teraz. To si treba užiť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.