aké. Dnes nosíme obuv asymetrickú, teda inú na pravú a inú na ľavú nohu.

V antickom období sa nosili nejaký čas asymetrické topánky, podobajúce sa našim krpcom alebo sandále, potom akoby na asymetriu remeselníci zabudli. Dokážete si predstaviť, že obuvníci šili dve rovnaké topánky a každý si ich nosením prirodzene „vymodeloval" na pravú a ľavú nohu? Najchudobnejší si nohy omotávali handrami alebo chodili bosí.

Zmena v jedenástom storočí

Je pravda, že niektoré topánky spred tisícročí akoby boli vyrobené podľa súčasnej módy. Sú to staroegyptské sandále, na ktorých jeden remienok vybiehal medzi palcom a druhým prstom nohy a nadväzoval
na pásiky, vychádzajúce z podošvy – všetko bohato zdobené.

Európa prešla mnohými zmenami, zo staroveku vošla do stredoveku, všade v nej sa to mlelo a národy sa sťahovali, ale obuv sa veľmi nelíšila od tej, aká sa nosila v starom Ríme a Grécku, kde sa domnievali, že jej nosenie nemá človeka obmedzovať. Hoci existoval celý rad modelov, mali spoločný rys - prsty nohy neboli stiahnuté, mali mať voľnosť. Tu sa po prvýkrát stretávame s názvom „kothurny" - topánky so silnou podošvou či podstavcom, určené gréckym hercom, aby bolo na nich lepšie vidieť.

Až v jedenástom storočí nastala radikálna zmena. Vtedy už fungovali obuvnícke, ševcovské dielne, v ktorých šili topánky z hovädzej kože, kozinky, na drahé modely boli určené hodváby, brokát, zamat. Na tvar a zdobenie už začal vplývať módny diktát.

Bocianie nosy

Muži boli veľkí parádnici a vyššie spoločenské vrstvy veľmi ochotne prijímali diktáty módy. Keď sa objavili bocianie nosy, prvá ich začala nosiť šľachta. Bola to gotika, ktorá ovplyvnila všetko, čo sa dalo - od architektúry, umenia, po odievanie a doplnky. Gotika prikazovala, aby bolo všetko vysoké, štíhle, pretiahnuté a smerovalo do výšky, takže priviedla na scénu dlhú špicatú, teda zobákovitú obuv. Hovorilo sa jej bocianie nosy. Špice topánok boli niekedy také dlhé, že samy nemohli držať zahnuté, preto ich museli priväzovať pod kolená. Špičky ozdobovali zvončekmi a stuhami.

V husitskom období sa sa táto zobákovitá móda zmiernila, ale potom sa vrátila a zasiahla masovo nielen šľachtu, rytierov, ale dokonca aj kňazov. Začali sa nosiť škorne. Keď sa to už všade hemžilo bocianími nosmi a škorňami, zakázal v roku 1464 kráľ Juraj Poděbradský nosenie akejkoľvek zobákovitej obuvi a škorní. Po tomto zákaze prišiel v roku 1480 ďalší: pápežská bula zakázala túto obuv všetkým kresťanom. Tak skončili topánky, ktorých móda opantala Európu na neuveriteľných dvesto rokov.

Benátsky podstavec

Renesancia priniesla úzku pätu a širokú špičku. Na konci 16. storočia sa do Benátok dostala móda topánok na vysokých podstavcoch. Majú pôvod v antickom Grécku a tiež sa volali kothurny. Táto móda zasiahla ženské pokolenie, najmä výstredné dámy z radov šľachty. Niektoré boli schopné obuť si, vlastne postaviť sa na sedemdesiatcentimetrový podstavec, takže aby sa niekam mohli presúvať, museli ich podopierať. Tieto topánky, vyšívané zlatom a striebrom, sa udržali na výslní sto rokov, ale len v palácoch. Opätky v podobe podstavcov aj v rozumnej výške boli poznávacím znakom šľachty, hoci na začiatku 17. storočia znakom slušnej životnej úrovne bolo mať slušné a pevné topánky. V chudobnejších rodinách sa našli asi dva páry kožených topánok, ináč sa nosili dreváky, krpce, pantofle, handry, ktoré neskoršie slúžili namiesto ponožiek do vysokých topánok.

Šľachta na opätkoch

Benátsky podstavec bol iba predchodcom opätku, chôdza či pohyb na ňom bol labilný. Opätok je v histórii topánok benjamínom, pretože sa objavil až vtedy, keď na trón zasadol márnivý francúzsky kráľ Ľudovít XIV. so svojou pompéznosťou a módnymi výstrelkami. Ku krajkám, stuhám, ozdobám chýbal už len opätok a nielen pre kráľa, ale aj pre šľachtica, aby bol vyšší a odlišoval sa tak od mešťana. Správny šľachtic potom nosil opätok červenej farby a šľachtičné bielej. Pretože opätok (oproti podstavcu) v správnej výške spôsobil vychýlenie postavy dopredu a uľahčil chôdzu, udržal sa a spočiatku bol výsadou šľachty.

Stále bez asymetrie

Z módneho výstrelku sa opätok časom stal neodmysliteľnou súčasťou topánok. Tak mali topánky za sebou revolučnú zmenu a šili sa črievičky, aké poznáme zo starých obrazov. Ustálili sa v tvaroch, aké poznáme dnes. Lenže výrobcovia v 17. - 18. storočí stále ešte nerozlišovali pravú a ľavú topánku, šili ako pred tisícročiami - bez asymetrie. Táto druhá veľmi významná revolúcia v histórii obuvi prišla koncom 19. storočia a vedúcu úlohu v nej zohrali dobrí obuvnícki majstri. Vyrobili si kopytá pre ľavú aj pravú nohu a začali šiť pre svojich zákazníkov oveľa pohodlnejšie topánky. Továrenská výroba, ktorá bola spočiatku veľmi jednoduchá, nedokázala vyrobiť asymetrické topánky, preto kto nemal na drahého obuvníka, ševca, šustra, musel si kupovať dve rovnaké topánky, aspoň kým sa nezdokonalila obuvnícka technológia.

Topánky alpskej múmie

Odkedy človek chodí na dvoch nohách, snaží sa ich chrániť pred zimou, horúčavou i úrazom. Poslúžila mu na to kôra stromov, tráva, lyko, koža. Najstaršiu obuv poznajú historici z jaskynných malieb, takže keď sa objavila v roku 1991 múmia, ktorú skrýval ľadovec v Otztalských Alpách na rakúsko-talianskom pomedzí vyše päťtisíc rokov, mali veľkú radosť. Múmia muža, ktorú našli turisti v 3 270-metrovej výške, mala totiž obuté topánky. Boli to najstaršie topánky v Európe. Objaveného pravekého lovca nazvali Ötzi a podrobili ho skúmaniu najprv v rakúskom Innsbrucku, a potom v Bolsane v Taliansku, kde je súčasťou expozície od roku 1998.

Vyskúšali ich v horách

V innsbruckej skupine, skúmajúcej múmiu, bol aj doc. Petr Hlaváček z Technologickej fakulty Baťovej univerzity v Zlíne a zrekonštruoval Ötziho topánky. Mali podošvu z medvedej kože, priehlavok z kusa jelenice, ktorú pridržiavali remienky z teľaciny. Nosná časť topánok bola zo siete, upletenej z lyka lipy a sieť bola veľmi pevná - každý spletený povrázok bol schopný uniesť až 50 kg. Ako tepelná izolácia slúžilo seno, ktorým bolo vystlané vnútro topánok.

Podľa nich vyrobil repliky topánok Václav Gřešák, ktorý šil sedlá do hollywoodských filmov a je tiež zo Zlína. V tejto obuvi vystúpila v roku 2001 skupina vedcov a horolezcov do výšky 1 900 m nad morom, aby vyskúšala kvalitu topánok. Výsledok bol nad očakávanie. "Je nepremokavá ako neoprén, protisklzová, tlmí nárazy, skrátka spĺňa všetky požiadavky športovej obuvi dneška a dá sa v nej vyjsť na každú horu v Európe," povedal horolezec V. Pátek, ktorý praveké topánky vyskúšal na rôznych vysokohorských terénoch a v rôznom počasí.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.