Cena Anasoft litera sa udeľuje za pôvodnú slovenskú prózu vydanú v uplynulom roku a je dotovaná sumou 10-tisíc eur. Telegram je kniha poviedok, ktorú si musia dotvoriť v závere sami čitatelia, lebo konce sú otvorené. Jeden z najúspešnejších slovenských spisovateľov totiž literatúru nevníma ako zábavu, ale ako priestor pre dialóg.

S akými pocitmi si preberal cenu a čo pre teba toto ocenenie znamená?

- Keďže prozaický text sa v pravom zmysle stáva prozaickým dielom až vtedy, keď si nájde svojho dotvárajúceho čitateľa, a k takémuto typu čitateľov patria aj členovia odbornej poroty, bolo to pre mňa signálom, že práca nad knižným rukopisom Telegramu našla v tejto súťaži svojho adresáta. Tento pocit umocňoval aj fakt, že už predtým sa mi dostalo cti stať sa za knihu Telegram prvým nositeľom Ceny Jána Johanidesa, ktorá sa udeľuje za slovenskú prozaickú produkciu uplynulých dvoch rokov. Súbor próz Telegram som začal po troche písať v roku 1983 a dokončil som ho v roku 2008. Medzitým som vydal ďalších osem kníh, no aj tak som musel do tohto súboru poviedok investovať tisícky hodín, ktoré boli, tak ako to už býva, zmesou trýznivého hľadania, namáhavej, čiernej roboty, ale i príjemných pocitov, radosti a uvoľnenia. Toto všetko nevdojak preblesne človeku hlavou pri ocenení jeho práce. Ak by som k takémuto výsledku dospel ľahko, len zábavne a bez tvrdého koncipovania a obrusovania textu, zrejme by ma to neviemako netešilo.

Si piaty laureát prestížnej Ceny Anasoft litera, a z toho druhý Košičan. Ako si vysvetľuješ tento východniarsky úspech? Je v Košiciach priaznivá atmosféra na písanie? Stále tu pretrváva atmosféra Košíc Sándora Máraia?

- Na rozdiel od tímových umeleckých prejavov ako divadlo či orchester je literatúra vyslovene samotárskym, individuálnym, solitérnym procesom tvorby, ktorý sa zvyčajne odohráva v priestore štyroch stien. Navyše látka, materiál, život bývajú pre prózu podnetné najmä vtedy, keď majú konfliktnú, neraz priam hranične nepriaznivú podobu. Svedčí o tom napríklad taká geniálna próza, ktorú Anton Pavlovič Čechov publikoval pod názvom Izba číslo 6 a stvárnil v nej otrasné pomery na zaostalej psychiatrickej klinike v starom Rusku. To však neznamená, že by prostredie, v ktorom autor žije, nemohlo naňho inšpiratívne pôsobiť aj v pozitívnom zmysle. Tak to prežíval nepochybne Márai i východniar žijúci v Bratislave Marek Vadas, nositeľ Ceny Anasoft litera, tak to prežívam i ja ako západniar žijúci väčšiu časť svojho života v Košiciach. Nejde o chápanie mesta ako priameho objektu textu, ale o jeho duchovný vklad, ktorý zostáva v duši autora i vtedy, keď spracúva, tak je to zrejme v prípade Vadasa, africkú tému. Pre mňa sú Košice svojou architektúrou, nočnou i dennou scenériou, protikladom juhu a severu, symbolicky ústiaceho do prastarej antinómie zrodenia a smrti, mestom literárnym a lyrickým.

Čo znamená finančná časť ceny? Poskytuje spisovateľovi slobodu pre písanie?

- Áno, prispieva k tomu.

Na čom všetkom momentálne pracuješ a kedy sa ďalšie dielo z tvojej dielne objaví na pultoch kníhkupectiev?

- Tohto roku to bude päťdesiat literárnych a neliterárnych úvah nazvaných Hovoriť niečím iným, na budúci rok publikácia Teoretické a interpretačné reflexie nad podobami prózy. Malo by v nej ísť o overovanie teoretických východísk, uplatnených v mojej knihe Poetika prozaického textu. Popri tom by som sa chcel intenzívne venovať písaniu poviedok a noviel.

Máme tu krásne babie leto. Aké bolo tvoje uplynulé leto?

- Ako už mnoho rokov predtým, aj teraz som toto leto trávil takmer výlučne v Košiciach. Ide o to, že s týmto mestom sa u mňa spája i príroda. Som asi jeden z mála tých, ktorí nepotrebujú ísť na dovolenku mimo Košíc. Pred veľkými dovolenkovými blokmi dávam prednosť pravidelným, takmer dennodenným „minidovolenkám" v priestoroch Košíc.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.