To, že Iveta Radičová nenašla odvahu zdvihnúť stávku, ktorú v kauze Hayeka položil na stôl Sulík, jej síce naštrbí sebavedomie i autoritu, avšak ťažko to jednoznačne označiť za jej chybu a slabosť.
Ťarchu rozhodnutia by neznášala len ona, ale celý štát. "
Dorovnanie banku, čiže vyhlásenie, že ak minister hospodárstva nestiahne dovtedy a dovtedy štátneho tajomníka, tak v pondelok (utorok, stredu) idem ja ku Gašparovičovi s návrhom odvolať Miškova, by veru otestovalo Sulíka. Teda, či má v ruke iba ten balónik, čo mal kedysi "držať", alebo ozaj nejaké dva páry či trojku, nedajbože "full house". Tu však treba Ivetu podržať; ťarchu rozhodnutia, pred ktorým stála, by neznášala len ona (jej majetok), ale celý štát. Zásadná otázka je totiž tá, či zodpovednosť premiéra je vyčerpaná tým, že nekompromisne vyžaduje akési etické minimum od svojej vlády. Dohodneme sa hladko na tom, že na kladnej odpovedi nemôže trvať nikto normálny. Bez urážky.
Je pravda, že keby Sulík držal kartu a urobil ešte jeden "raise", premiérka mala stále priestor vycúvať so stratami na prestíži nie väčšími ako teraz. Veľkosti banku, ktorý sa ocitol v hre, by totiž kritici pozerali do tváre už celkom zblízka.
To posledné, čo treba pociťovať, je ľútosť, že sa už nikdy nedozvieme, či premiérku Sulík preblufoval, alebo niečo na ruke aj mal. Prírodné zákony, ktoré platia (do tej miery, že Hawking už tvrdí, že nepotrebujeme ani Boha), neúprosne hovoria, že tento typ situácií sa bude opakovať. Raz, dvakrát a ešte mnoho ráz. Konflikty záujmov, malé domov i veľké zlodejiny, z minulosti či nového razenia, sú vlastnosťou verejného sektora podobne ako fakt, že sa neustále rozpína. Radičová sľubom nulovej tolerancie vyšla v ústrety silnej objednávke, ktorú "vygeneroval" modus Ficovho vládnutia, tento dopyt však zodpovednosť nenesie a vychádza z nereálnej predstavy o svete, kde množstvo funkcií a stranícka ponuka nepoškvrnených je v súlade.
Radičová pochybila tým, že rýchlymi stanoviskami ("konflikt záujmov", "etický problém") k Hayekovi sa sama pritisla k múru. To, že Sulík šiel na hranu a obohral premiérku, ho oceňuje z lepšej i horšej strany. Z Masarykovho motta, že "nebáť sa a nekradnúť", zmaturoval v prvej časti na výbornú. Predviedol totiž, že on nie je žiadny Slota ani Mečiar, čo nechajú so sebou vyzametať dlážku, len aby zostali pri válove. Ukázal sa však aj ako veľký priateľ dvojakého štandardu pre seba a bývalú vládu, keďže v kauze zmlúv s Počiatkom je konanie jeho nominantov morálne nebrániteľné. Potiaľ, pokiaľ len nevysunieme obrannú líniu na kótu, že tak fungoval (funguje) systém, že to bola norma a nie exces, a naša koalícia je tu práve preto, lebo systém likvidujeme. Nie ľudí, lebo sami seba nemôžeme (Fax Copy a dopravný podnik Bratislavy!!).
Možné je i to, že Sulík nepreblufoval premiérku, ale oni dvaja spoločne nás všetkých tak, aby sa aspoň jedným lícom nemusela červenať. Trápnejší záver, že súd vynesie NKÚ, Hayek už mať ani nemohol. Ešteže máme nezávislú, nezaujatú, výkonnú a plne funkčnú inštitúciu, do rúk ktorej môžeme predstierať odovzdanie rozhodnutia, ak už predstieranie morálky narazilo na plafón.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
