V tejto poslednej časti sa budeme venovať stavbe, ktorú som si uchovával ako akúsi železnú rezervu pre prípad, že by sa čosi "zomlelo" a nemal by som čas pripraviť niečo o inej stavbe. Dnes predstavovaná stavba je taká svetoznáma, že možno ste čakali, že ju predstavím skôr: Socha slobody.

Francúzsky nápad

Socha slobody je jednou z najznámejších stavebných pamiatok v USA i vo svete a slúži aj ako jeden z najznámejších symbolov slobody. Je to súčasne aj jedna z najväčších sôch na svete. Snáď najväčšou zaujímavosťou tejto sochy je však zrejme to, že myšlienka na jej postavenie nevznikla v samotných Spojených štátoch, ale vo Francúzsku.

Konverzácia po večeri

Všetko sa to začalo nezáväznou konverzáciou po večeri, ktorú vo svojom dome pri Versailles usporiadal v roku 1865 francúzsky profesor práva a politik Édouard René de Laboulaye. Ten poznamenal, že ak by mal byť v USA postavený pamätník nezávislosti, mal by byť postavený spoločným úsilím oboch krajín (teda Francúzska i USA). Táto poznámka, ktorá vlastne ani nebola návrhom na postavenie pamätníka či sochy, inšpirovala mladého sochára Frédérica Bartholdiho, ktorý bol na večeru tiež pozvaný.

Vybral ostrov Bedloe´s Island

Bartholdi sa v júni roku 1871 vydal do USA hľadať podporu na stavbu takéhoto pamätníka, pričom hneď si ako miesto na jeho postavenie zvolil malý ostrovček (vtedy nazývaný Bedloe´s Island), popri ktorom museli preplávať všetky lode, plaviace sa do newyorského prístavu. Pretože ostrovček bol federálnym územím, vtedajší americký prezident Ulysses s. Grant Bartholdiho uistil, že nebude problém získať pozemok pre plánovanú sochu. Podľa niektorých zdrojov urobil Bartholdi prvé škice svoje sochy už počas pobytu v USA.

Stelesnenie americkej slobody

Bartholdi a Laboulaye dlho zvažovali, ako najlepšie "stelesniť" ideu americkej slobody. Napokon sa zhodli na tom, že socha by mala predstavovať Libertas, bohyňu slobody, uctievanú v antickom Ríme. Istým problém spočíval v tom, čo by mala mať socha takejto ženy-bohyne na hlave. Bartholdi sa napokon rozhodol pre akýsi diadém či korunku (zavrhol pôvodne uvažovanú frýgickú čiapku, ktorú má na hlave Marianne, symbol Francúzska). Sedem lúčov, vychádzajúcich z tejto korunky, má evokovať slnečné lúče, sedem morí či sedem kontinentov.

Čo do ruky?

Nerozhodnosť spočiatku panovala v tom, čo by mala socha držať v rukách. Pôvodný návrh, aby ruky držali roztrhnutú reťaz, bol napokon zamietnutý a Bartholdi sa rozhodol pre tabuľku, na ktorej je rímskymi číslicami uvedený dátum prijatia americkej Deklarácie nezávislosti. Ostávalo rozhodnúť, z čoho bude socha zhotovená. Po mnohých konzultáciách sa Bartholdi rozhodol, že plášť sochy bude z medených plechov, tvarovaných tepaním z vnútornej strany na negatívnu formu.

Ľahká socha

Použitie plechu hrubého len 2,4 mm malo aj tú výhodu, že celá socha mohla byť ľahšia. Tento vonkajší plášť (čiže vlastná socha) mal byť upevnený na vymurovaný nosný skelet. Bartholdiho návrh počítal s tým, že samotná socha bude vysoká 46 metrov. V septembri 1875 oznámil Bartholdi verejne svoj projekt i založenie spoločnosti Franco-American Union, ktorej cieľom bolo získať prostriedky na stavbu sochy.

Sloboda osvetľujúca svet

Francúzi mali financovať samotnú sochu, Američania výstavby piedestálu pod ňu. Súčasne bol oznámený aj názov sochy: la Liberté éclariant le monde (francúzsky) a Liberty Enlightening the World (anglicky), čiže sloboda osvetľujúca svet. Keď zomrel Viollet-le-Duc, ktorý navrhol nosnú murovanú konštrukciu, ale nezanechal návod, ako na ňu upevniť vlastnú sochu, podarilo sa Bartholdimu získať pomoc od inovatívneho staviteľa Gustava Eiffela (jeho najznámejšou stavbou je parížska Eiffelova veža).

Priehradová oceľová konštrukcia

Eiffel zavrhol murovaný nosník a namiesto neho navrhol priehradovú oceľovú nosnú konštrukciu. Na ňu sa mala socha upevniť pomocou viac či menej pružných kovových spôn, ktoré by umožňovali mierny pohyb sochy vo vetre i kompenzáciu tepelnej rozťažnosti v horúcom lete. Táto zmena konštrukcie sochy umožnila Bartholdovi zmeniť plány na montáž sochy. Pôvodne plánoval montovať plášť sochy priamo na mieste, po vybudovaní nosného piliera.

Postavená a opäť rozobratá

Namiesto toho sa Bartholdi rozhodol postaviť sochu najprv vo Francúzsku a potom ju rozmontovať a po častiach dopraviť do USA. Dokončená socha bola americkému veľvyslancovi vo Francúzsku predstavená 4. júla 1884. Keďže práce na piedestáli pokračovali pomaly, socha ostala v Paríži až do januára 1885, keď bola rozobratá a v 214 debnách prepravená na palube fregaty Isére do USA. V newyorskom prístave čakalo túto loď dvestotisíc ľudí a stovky lodí jej vyplávali v ústrety. Piedestál pre sochu navrhol Richard Morris Hunt.

Nedostatok financií na piedestál

Pôvodne mal byť tento piedestál vysoký 35 metrov, kvôli nedostatku financií bola výška znížená na 27 m. Piedestál má tvar zrezanej pyramídy štvorcového prierezu, pričom pri päte je dĺžka strany 19 m, na vrchu 12 m. Pôvodne mal byť celý piedestál z granitu, ale finančné problémy opäť viedli k zmene: základ piedestálu tvorili betónové steny, hrubé až 6,1 m, na ktoré sa uložili granitové bloky. Bola to v tej dobe vôbec najväčšia masa liateho betónu. Hneď po dokončení piedestálu v apríli 1886 sa začalo s montážou sochy. Najprv bola k oceľovým nosníkom, zabetónovaným do piedestálu, upevnená Eiffelom navrhnutá nosná konštrukcia.

Zelenú patinu ponechali

Na ňu boli potom upevňované jednotlivé diely samotnej sochy. Slávnostné odovzdávanie sochy ako daru francúzskeho ľudu americkému ľudu sa uskutočnilo 28. októbra 1886 a zúčastnil sa na ňom aj americký prezident Grover Cleveland. Socha, ktorá pôvodne žiarila svojou medenou farbou, sa po roku 1900 začala pokrývať zelenkavou patinou. Kongres síce vyčlenil prostriedky na natretie sochy, ale po značnom proteste verejnosti bola vonkajšia patina ponechaná a socha sa natrela len zvnútra.

Premenovaný na Ostrov slobody

Ostrov, na ktorom socha stojí, bol až v roku 1956 premenovaný na Liberty Island, čiže Ostrov slobody. Socha slobody je od základne piedestálu po vrch pochodne vysoká približne 93 metrov. Na zhotovenie sochy sa použilo 81,3 tony medi a 113,4 tony ocele. Od základne po vyhliadkovú plošinu v korunke vedie 354 schodov (do roku 1916 sa dalo vystúpiť až do pochodne). V roku 1984 bola socha uzavretá pre verejnosť, a to kvôli veľkej renovácii.

Po útokoch ju uzavreli

Renovovaná socha bola slávnostne "odhalená" prezidentom R. Reaganom 4. júla 1986, presne sto rokov po jej prvom odhalení. V roku 1984 bola Socha slobody zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Po teroristických útokoch 11. septembra 2001 bola socha uzavretá a opäť ju sprístupnil až prezident B. Obama, a to 4. júla 2009. Do koruny sochy však môže za deň vstúpiť len 240 návštevníkov. No a je to tu - bodka za predchádzajúcou vetou je aj bodkou za celým seriálom Stavby sveta. Máme však pre vás prichystaný ďalší seriál. Aký? Uvidíte budúci piatok....

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.