PREŠOV. Z domu odišiel ako 19-ročný. Pracoval v Anglicku a pripravoval sa na zreálnenie svojich cestovateľských snov. Pred troma rokmi šiel na niekoľkomesačnú cestu do Južnej Ameriky. Prešiel Peru, Kolumbiu, Brazíliu a Mexiko.
"Južná Amerika je fascinujúca. Mojím cieľom bolo vyjsť na Machu Picchu cez horu Salkantay, a to sa mi podarilo. Z Peru moje kroky viedli do amazonskej džungle," povedal nám V. Vlasatý.
Amazonský prales, ktorý zdolával s ďalším dobrodruhom, im pomaly odkrýval svoje krásy aj nástrahy. Jednou z nich boli aj zradné bažiny. "Mali sme tam indiánskeho sprievodcu, ktorý našiel drevenú kladu, vedúcu na druhú stranu bažín. Pri prechode som stúpil na jej okraj, šmykol sa a spadol. Rýchlo som sa vyšvihol hore. Prešiel som na druhú stranu a našiel na sebe množstvo pijavíc, chrobákov a iného hmyzu. Veľmi to zapáchalo a svrbelo. Nebolo sa tam kde umyť. Išli sme ďalšie dve hodiny, kým sme prišli k miestu, kde som sa mohol opláchnuť. To bolo jazero plné piraní. Rýchlo som vbehol dnu a zase von. Na druhú stranu jazera sme sa museli preplaviť v malých loďkách od domorodcov," opisoval svoje zážitky Vlado.
Keď mu z rán po pijaviciach už netiekla krv, tak sa v jazere aj kúpali. "Pirane sme chytali a jedli."
Tri noci na letisku bez jedla a peňazí
Ďalším cieľom bolo dostať sa do Guatemaly, no prestúpiť v Mexiku nemohol pre dlhé rady na imigračnom úrade. Stál tam šesť hodín a na prestup mal iba štyri. "Videl som cez okno, ako moje lietadlo odlieta. Nevedel som, kde mám batožinu, či je na ceste do Guatemaly, alebo ostala v Mexiku." Po nekonečnom pátraní a neochote personálu ju nakoniec našiel po ôsmich hodinách v suterénnej letiskovej hale.
Chcel sa ísť ubytovať, no už nemal žiadne peniaze. Používal platobné karty. "Na letisku v Mexiku som sa pokúsil vybrať hotovosť, ale nedalo sa. Karty mi banka zablokovala, pretože som nenahlásil, že pôjdem dlhodobo cestovať. Pár hodín som uvažoval nad tým, čo budem robiť. Nikto mi nevedel pomôcť. Strávil som tam tri noci. Sám som sa po tom letisku prechádzal a v noci som spal v kúte. Nemal som ani čo jesť, no jediné šťastie, že jedno dievča mi kúpilo hamburger. Bol to pocit bezradnosti a bezmocnosti. Človek si uvedomí, že nie je až taký veľký, ako si myslí," skonštatoval.
Po troch dňoch bol už veľmi hladný, naštvaný a unavený. "Povedal som si, že pôjdem do reštaurácie a objednám si jedlo. Pokúsim sa zaplatiť nefungujúcou kartou a vyvolám malý rozruch, no platba napodiv prešla. Zistil som, že moje karty boli zablokované len na výber peňazí, no platiť som nimi mohol. Potom už len ostávalo osloviť pár turistov, zaplatiť za nich účty a zobrať si od nich hotovosť. To mi umožnilo pokračovať v cestovaní."
V krajinách Južnej Ameriky ho oslovil štýl života. "Je tam chudoba. Ľudia nemajú veľa, nie sú rozmaznaní pohodlím. Je to zvláštne, ale vyzerajú byť šťastnejší."
Lovil kengury
O rok nato vycestoval do Austrálie. "Ešte v Peru som stretol Austrálčana, s ktorým som sa spriatelil. Previedol ma po buši. Lovili sme tam kengury, kačky, chytali sme ryby... a surfovali."
Na jednej z pláží, kde pravidelne surfovali, bola mŕtva veľryba, tá prilákala žraloka. "Bol to veľký biely žralok. Pozorovali sme ho celý deň, no potom sa stratil. Zobrali sme čln a šli sme ho hľadať. Už tam nebol, na druhý deň sme sa tam potápali a lovili abalone, je to istý druh ustríc," opísal smelý dobrodruh.
V rumunských horách ho napadli psy
Vlani sa pokúsil prejsť pešo Karpaty v rumunskej divočine. Trvalo mu to tri dni. "Rumunské Karpaty sú plné medveďov a vlkov, no, našťastie, som na žiadne nenatrafil. Stretol som však pastierske psy. Bol som sám, napadli ma. Spočiatku ich nebolo veľa a ľahko som ich odohnal palicou. Avšak na sklonku dňa, keď som schádzal z hrebeňa, zbadal som, že sa ku mne približuje šesť bielych bodiek. Napadlo mi, že utečiem, ale keď som sa obzrel za seba, spozoroval som, ako sa ku mne približuje ďalší pes. Zložil som si ruksak a čakal. Dobehli. Obkľúčili ma a začali sa ku mne zúrivo približovať. Ešte nikdy som takú agresivitu nevidel. Bolo to najhoršie, čo som kedy zažil. Bál som sa, ale bol som pripravený na boj. Psy pomaly uzatvárali kruh. Keď už boli príliš blízko, zmenil som sa na jaskynného muža. Pud sebazáchovy vo mne vyvolal zvieracie pudy a agresivitu som opätoval. Malo to však opačný účinok. Namiesto toho, aby sa zľakli, okamžite zaútočili. Začali sme sa biť, trvalo to asi pol minúty, ale zdalo sa mi to ako večnosť," opísal hrôzostrašné momenty Vlado.
Zachránil ho pastier
Jeho rev a štekot psov privolal pastiera vo chvíli, keď už strácal stabilitu. Ten po nich začal pískať, biť palicou a zahnal ich. "Našťastie som mal dohryzené len ruky a nohy. Toto sa zopakovalo ešte dvakrát, no čelil som menšiemu počtu. Zakaždým som z toho vyviazol len vďaka pomoci pastierov. Keď ma tretíkrát napadli, uvedomil som si, že je len otázkou času, kedy mi už na pomoc nikto nepríde, a tak som sa rozhodol zísť z hor skôr, ako tam prídem o život."
Po trojdňovej púti zišiel do dediny. "Prenajal som si tam izbu a večer, keď som si ľahol, cítil som sa ako na vrchole sveta."
Chystá sa na hon dobytka
Začiatkom októbra sa vydáva na púť do Ázie, odtiaľ do Austrálie. Tentoraz na hon dobytka. Cestou chce prejsť Maďarsko, Rumunsko či Bulharsko. "V Rumunsku chcem ísť do jednej dediny, odkiaľ pochádza rómska kapela, volajú sa Taraf de Haiduks. Sú geniálni hudobníci. Chcem sa s nimi stretnúť."
Z Bulharska pôjde do Turecka, Sýrie, Iraku, Iránu, Afganistanu, Pakistanu, Indie, Nepálu. "Určite nevynechám Tibet. Zvažujem, či pôjdem do Bhutánu a Burmy. Všetko chcem prejsť po mori a súši." Zavíta aj do Kambodže, Vietnamu a Thajska. Odtiaľ si to namieri do Malajzie, Indonézie a loďou do Austrálie. "Chystám sa na hon dobytka. Nikde inde na svete sa to už nerobí v takej miere ako v Austrálii. Sezóna na farme trvá do pol roka. Potom by som chcel skúsiť lov lososov na lodi, a potom možno prácu niekde na farme."
Tam chce pracovať aj preto, lebo miluje kone. "Popri svojej práci som mal vždy aj tú dobrovoľnícku, a to bola práve práca s koňmi. Trénoval som jazdecké. Neskôr som sa dozvedel o zaklínačovi koní Montym Robertsovi. Zaoberá sa rečou a správaním koní v čriedach. Spravil som kurzy a sám som to skúsil. Vďaka týmto skúsenostiam mám možnosť stať sa kovbojom v Austrálii a naplniť si tak jednu z mojich životných túžob."
Sníva o ceste cez Aljašku a Sibír do Európy
Nerád sa obmedzuje. "Som otvorený všetkému, vopred nič neodsudzujem. Mám v sebe vnútorný pocit, že keď sa ja sám nevzdám, tak sa mi nemôže nič stať. Mám vieru v seba, a tá mi dáva silu kráčať ďalej. Je smutné, že v dnešných časoch už veľa ľudí nežije pre seba, ale skôr pre to, čo si o nich myslí ich okolie. Každý by mal nasledovať svoj vnútorný hlas."
Má ešte mnoho snov a jedným z nich je aj cesta cez celú Ameriku, Aljašku a Sibír až do Európy. "Ak sa dovtedy neožením," dodal sympatický mladík.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.