vojmu manželovi aj v tých najťažších chvíľach. Napriek tvrdým životným úderom z nej vyžaruje láska, dobrota a neskutočná vnútorná sila. Pani Margita Cichá.
Kedy ste prvýkrát pocítili zásah komunistickej moci?
- Povojnové detstvo bolo ťažké, ale zároveň krásne. Chodili sme do meštianky, do 7. ročníka. Pred vyučovaním aj po ňom sme sa modlili, v triede sme mali kríž. Mali sme aj náboženstvo, ktoré nás učili kňazi. Jedného dňa prišiel do triedy istý učiteľ a prikázal, aby kríže zmizli. Mysleli sme si, že sa zbláznil. Lenže na druhý deň už kríže v triedach neboli. My, deti, sme si z domu podonášali malé krížiky z ružencov a jeden taký sme zavesili za tabuľu na stenu. Pred vyučovaním a po ňom, keď nebol v triede učiteľ, sme sa vždy pomodlili. Vtedy sme prvýkrát pochopili, aký vplyv má socializmus na naše životy.
Zrejme neostalo len pri tom...
- V ôsmom ročníku sa stal naším triednym mladý učiteľ Ján Cichý. Vedel vysvetliť látku, nacvičoval s nami divadlo, chodili sme na výlety. Boli to veľmi pekné časy. V deviatom ročníku sme robili záverečné skúšky podobné maturitám. Urobili sme si tablo, ktoré bolo vôbec prvým v Stropkove. Vystavili sme ho do výkladu v holičstve. Netešili sme sa dlho. O tri dni prišiel triedny a povedal, že na table je aj pán farár Tuleja a že jeho fotku musíme dať dole. Nariadili to komunisti. Keď sme začali protestovať, že pán farár je tiež učiteľ, lebo nás učí náboženstvo, triedny povedal, že keď tú fotku z tabla neodstránime, bude musieť odísť zo školstva on. A tak sme namiesto fotky farára nakreslili na tablo ornament.
Kam viedli vaše kroky po ukončení meštianky?
- Išla som na gymnázium do Vranova. Chodili sme tam so spolužiačkami do kostola a niekto nás nahlásil na riaditeľstvo. Ale mali sme veľmi dobrého triedneho, ktorý nám vysvetlil, aká je situácia a povedal nám, že keď chceme chodiť do kostola, nech chodíme večer, aby nás nikto nevidel. Sledovali nás aj doma v Stropkove, ale nám to bolo jedno a do kostola sme stále chodili. Na vysokú školu pedagogickú som sa nemohla dostať práve kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu.
Napokon ste sa však učiteľkou stali...
- Zmierila som sa s tým, že nemôžem ísť na vysokú školu, ale keďže som od malička chcela byť učiteľkou, išla som na školstvo, kde mi povedali, že môžem ísť učiť na základnú školu do Turian nad Ondavou - pre nedostatok učiteľov. Potom som si diaľkovo doplnila požadované pedagogické vzdelanie. V Turanoch boli hrozné podmienky. Škola vyzerala ako barak z dosák. Prvý riaditeľ sa o nič nestaral, bola tam strašná zima, nebolo drevo na kúrenie, mrzli sme, nemali sme ani stravu.
Niekedy v tom čase do vášho života už po druhýkrát vstúpil Janko Cichý...
- Čakala som na autobus, keď sa pri mne pristavil môj bývalý triedny učiteľ. Pozdravila som mu - Česť práci. Usmial sa a odpovedal - Dobré ráno. Bola som také hanblivé, utiahnuté dievča, on práve dostal ako učiteľ miestenku do Turian, takže sme tam učili obaja. V roku 1957 sme sa zosobášili. Ja som už učila v Stropkove, manžel ešte v Turanoch. Manžel dal urobiť svadobné oznámenia s tým, že budeme mať úradný sobáš, ktorý bol povinný, a aj cirkevný. Jedno takéto oznámenie poslal aj na odbor školstva a kultúry. A potom sa začali diať veci... Svoje sme si vypočuli na učiteľskom aktíve. Súdruhovia nám vyhodili na oči, že namiesto toho, aby sme žiakov viedli k ateizmu, rozosielame oznámenia o cirkevnom sobáši. Bola z toho veľká aféra.
Čo sa dialo ďalej?
- Ono sa nám to pomaly zbieralo. Manžela povolali na manévre. Súdruhovia využili manželovu neprítomnosť a v jednu sobotu, akurát som upratovala, mi zaklopali na dvere s tým, že prišli na návštevu. Povedala som im, že som nikoho nepozvala. Napokon som ich pustila ďalej. Trvali na tom, že pôjdu do spálne skontrolovať, či tam nemáme sväté obrazy. Opýtala som sa, načo chcú ísť do spálne, keď sväté obrazy a kríže mám všade v byte. Začali mi prehovárať do duše. Tak som ich vyhodila z bytu.
Odvaha vám nechýbala, ale súdruhovia ju zrejme veľmi neocenili...
- Keď prišiel manžel z manévrov, na schôdzi mu moje "nehorázne" správanie k súdruhom z komisie vytkli. Manžel sa ma zastal a povedal, že nikto nemá právo zasahovať nám do súkromia. Takže sme si pripísali ďalší pomyselný čierny bodík. Potom prišla eufória v podobe Dubčekovho socializmu s ľudskou tvárou. Ľudia boli nadšení, schádzali sa na mítingoch, robili sa podpisové akcie. V tom čase založil manžel s priateľmi Miestny odbor Matice slovenskej v Stropkove. Lenže Dubčekov sen netrval dlho. V roku 1968 prišli Sovieti na tankoch. Začali sa previerky. Raz prišli súdruhovia z OV KSS zo Svidníka k nám, inokedy predvolávali nás do Svidníka. Chceli poznať náš názor na vstup sovietskych vojsk do Československa. A my sme ten názor vyjadrili. Boli sme proti, chceli sme byť slobodný národ. Veľa učiteľov vtedy prezlieklo kabáty a odrazu boli za vstup. My, ktorí sme si stáli za svojím, sme dopadli tak, že sa začalo pracovať na našom vylúčení z učiteľských služieb.
Hrozilo, že obaja prídete o prácu.
- V tom čase bol manžel niekoľko mesiacov vedúcim odboru školstva. Na jednom aktíve, kde mal prednášku, sa učitelia, ktorí boli prívržencami režimu a nesúhlasili s jeho názormi, jednoducho zdvihli a odišli preč. Krátko nato ho odvolali z funkcie a išiel učiť zase do Turian. Asi po roku mu "slávnostne" priniesli prepúšťací dekrét, ktorým ho zo školstva definitívne vylúčili, podobne ako ďalších 17 učiteľov. Približne o rok niečo podobné čakalo aj mňa.
V tom čase ste mali už dve deti. Ako vnímali tie príkoria?
- Slavko bol ešte malý, ale dcéra to všetko psychicky znášala veľmi zle. Dovtedy živá, veselá, aktívna Ľubka začala byť bez nálady, často plakala, akoby z nej odchádzal život. Začala chudnúť, nechutilo jej jesť. Lekár zistil, že má cukrovku. Mala 14 rokov. Bola to pre nás strašná rana. Košický lekár-špecialista konštatoval, že príčinou choroby bol s najväčšou pravdepodobnosťou stres vyvolaný prenasledovaním rodičov. V Košiciach v nemocnici ma sestričky učili, ako jej mám pichať inzulín, vyvárať ihly, lebo jednorazové vtedy neexistovali, musela som sa učiť, akú diétu dcérke nasadiť a riešiť mnoho ďalších problémov. Vtedy ešte nebolo toľko informácií o cukrovke ako dnes, takže sme ich hľadali po knižniciach, pýtali sme sa lekárov. Jednorazové ihly nám neskôr posielala sestra až z Ameriky.
Ľubka úspešne zmaturovala a túžila kráčať vo vašich učiteľských stopách.
- Na vysokú školu sa kvôli negatívnemu kádrovému posudku na nás, rodičov, nedostala. Tak chcela byť aspoň laborantkou alebo farmaceutkou, ale vraj pre nedostatok miesta ju nikde neprijali. Až oveľa neskôr sa jej podarilo urobiť si pedagogickú nadstavbu pre materské školy. Učila vo Svidníku, v Stropkove a v Breznici.
Váš manžel sa musel rozlúčiť s učiteľským povolaním. Kde potom pracoval?
- Po prepustení zo školstva si podal asi dvadsať žiadostí do práce, ale nikde ho neprijali. Nakoniec sa mu črtalo miesto v tehelni v Tisinci. Vedúci mu sľúbil, že ho prijme, ale iba na nejakú manuálnu prácu. Kúpila som mu montérky, nabalila desiatu. Ráno odišiel na motorke do tehelne, ale o tri hodiny sa vrátil domov. Zo Svidníka z OV KSS volali do tehelne, že ho nesmú prijať. Vtedy pretiekla posledná kvapka. Manžel sa rozhodol napísať list prezidentovi republiky Gustávovi Husákovi s tým, že ho alebo zatvoria, alebo mu dajú prácu. Keď som ten list čítala, bola som presvedčená, že ho basa neminie. Ja som vtedy ešte učila, ale už boli náznaky, že nie nadlho. Manžel list poslal a už sme len čakali, kedy poňho prídu tajní. V jeden deň manželovi zavolal predseda stropkovského jednotného roľníckeho družstva. Dostal od strany príkaz, že ho musia zamestnať. Ten príkaz dal strane prezident. Manžela zamestnali najskôr v sklade, neskôr predseda zriadil dielňu, kde sa maľovali taniere a Janko tam robil vedúceho. Keďže v tom čase nemala Ľubka robotu, vzal ju robiť k sebe. Po čase však musela túto prácu ukončiť zo zdravotných dôvodov. Keď dielňu zrušili, Janka preradili k stolárom. Bola to ťažká práca v prašnom prostredí, v zime, v hluku, čo sa odrazilo aj na manželovom zdraví. Ochorel na pneumotorax. Išiel sa liečiť do Tatier. Nastúpil späť na družstvo, ale už mu dali ľahšiu robotu - mal na starosti knižnicu.
Vylúčenie z učiteľského stavu neminulo ani vás...
- Dostala som prepúšťací dekrét za protisocialistické a protisovietske postoje. Každý rok sa písali hodnotenia učiteľov. Mala som vynikajúce hodnotenie od zástupkyne školy Editky Fedorkovej. Musela ho však ešte preveriť stranícka školská organizácia. A tá k môjmu hodnoteniu napísala, že ma navrhuje vylúčiť zo školských služieb, čo vyznelo úplne nelogicky. Toto sme predložili ako pádny argument. Človek, ktorý bol ochotný nám s týmto problémom pomôcť, nám povedal, kde máme toto hodnotenie poslať, na koho sa obrátiť. Bol tiež komunista, ale poznal našu rodinu a vedel, že si takýto osud nezaslúžime. Na základe toho hodnotenia dostali vo Svidníku príkaz prijať ma späť do učiteľských služieb. Cez prázdniny si ma do školy zavolali inšpektori, ale nepovedali mi, že dostali príkaz prijať ma späť do učiteľského zboru. Ponúkli mi miesto vedúcej školskej jedálne v materskej škole, čo som odmietla s odôvodnením, že na takúto prácu nemám vzdelanie. Vtedy na mňa začali revať ako zmyslov zbavení. Už som nevládala a pod vplyvom všetkých tých prežitých stresov som tam odpadla. Keď som sa konečne prebrala, bola som v šoku a s plačom som utiekla domov. Keď sa manžel dozvedel, čo sa stalo, nasadol na motorku a išiel rovno do Svidníka na OV KSS. Tam si to so súdruhmi vybavil.
Takže vás do učiteľského stavu opäť prijali?
- Prvého septembra 1975 som nastúpila do školy. Nikto si ma nevšímal, dokonca niektoré kolegyne sa báli so mnou rozprávať. Na tretí deň prišiel ku mne riaditeľ a navrhol mi, či by som nešla pracovať do školskej družiny. Privolila som, lebo už som nemala energiu bojovať.
Zdalo by sa, že váš život sa konečne dostal do normálnych koľají...
- V tom čase môjho syna Slava neprijali na vysokú pedagogickú školu. Dôvod? Zlý kádrový profil. Jedna z mála škôl, na ktorú mohol byť prijatý, bola košická Vysoká škola technická. Vyštudoval baníctvo, odbor geológia. Neskôr si doplnil vzdelanie a dnes učí na stropkovskom gymnáziu.
A čo dcérka?
- V roku 1989 sa začal zhoršovať Ľubkin zdravotný stav. Mala zlomeniny, zápal pľúc, anginu pectoris, začali jej zlyhávať obličky. Jedinou našou nádejou bola transplantácia. Po mnohých peripetiách sa nám podarilo nájsť v Prahe docenta - špecialistu na takéto transplantácie. Z Košíc do Prahy viezlo Ľubku v bezvedomí vojenské lietadlo. Šance, že prežije, boli veľmi malé. Mesiac ju liečili, chodila na dialýzu, a potom sa našiel vhodný darca a mohla podstúpiť transplantáciu. V Prahe bola hospitalizovaná 6 mesiacov. Vďaka Bohu, ľadvina sa prijala a jej stav sa začal pomaly zlepšovať. Mala vtedy 30 rokov a prognózy boli, že pri dobrom prijatí, diéte a dobrom udržiavaní vydrží transplantovaná ľadvina aj 15 rokov. Vydržala skoro 20. Rok po Ľubkinej transplantácii zomrela moja mama a ešte šesť rokov som sa starala o otca, ktorý bol po porážke. Dcérkina cukrovka si po čase vyžiadala ďalšiu daň - Ľubka prišla o zrak, čo bol pre nás všetkých ďalší veľký úder.
Rok 1989 bol pre vás prelomový aj z iného dôvodu. Padol socializmus. Ako ste prežívali "nežnú"?
- V tom čase bol manžel operovaný na hlasivky, takže ležal v nemocnici, a mňa seklo v krížoch. Nežnú som v obrovských bolestiach preležala doma. Všetko som sledovala v televízii, kamarátky mi chodili rozprávať najnovšie novinky z mítingov. Manžel sa vrátil z nemocnice a ešte v ten večer vystúpil na mítingu na námestí v Stropkove. Lenže v osemdesiatom deviatom sme už boli pomaly v dôchodkovom veku. Ale aj tak sme sa konečne dožili rehabilitácie, ktorá však pozostávala z niekoľkých sladkastých viet a jedného karafiátu... Manžel ešte stihol chvíľu učiť, aj ja som ešte rok v dôchodku učila.
Najťažšie chvíle života však na vás ešte len čakali...
- Ľubkin zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že bola odkázaná na dialýzu. V tom čase vážne ochorel aj manžel. Predtým sme k Ľubke vstávali striedavo, ale vzhľadom na Jankovu chorobu som chcela, aby hlavne oddychoval. Posledné dva roky boli veľmi ťažké. Manžel napokon zomrel na Božie narodenie 2008, Ľubka tri týždne po ňom.
Na začiatku nášho rozhovoru ste povedali jedno krásne životné krédo...
- Tam sebe zaplačem, dze nikto nevidzi, tam sebe zašpivam, dze najvecej ľudzi.
Autor: ada
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
