ivadla Charlie a Terezka. Pred časom si tento stále aktívny herec prevzal najvýznamnejšiie ocenenie v rámci ochotníckeho divadla. Cenu Jozefa Kronera, ktorou sa oceňuje celoživotné herecké umenie, dostal na ostatnej Scénickej žatve v Martine.
SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Mama Jozefa Gavláka vždy hovorila, že s divadlom jej syn začal už ako škôlkar spolu so staršou sestrou. Po 50 rokoch sa do Ľubice ako divadelník-ochotník znova vrátil a zaspomínal aj na svoje škôlkarské herecké začiatky.
Začínali čajom o piatej
Gymnázium, priemyslovka, vojenčina aj obdobie zamestnania v spišskonovoveskom Novom domove boli popretkávané divadelníctvom. Začalo sa to nedeľnými čajmi o piatej, keďže soboty boli ešte pracovné. Krátke skečové scénické popoludnia si získali mnoho priaznivcov. Záujem prekonal aj kapacitu 200-miestnej sály, a tak sa mladí divadelníci presťahovali do sály v mestskej Redute. Prišiel rok 1964 a s ním aj úspešný konkurz do Hviezdoslava. Odvtedy je J. Gavlák stálym členom divadla.
"Od začiatku tu bola veľmi dobrá spoločnosť, veselí ľudia. Popri tej veselosti sme robili niečo aj pre diváka. Divadlo je mocné puto. Človek tu nachádzal i nachádza priateľstvá, ktoré je potrebné pestovať. Priateľstvo nepríde samo od seba, musíte sa oň starať," zamyslel sa J. Gavlák, ktorý rozhodnutie sa pre divadlo nikdy neoľutoval. Skôr naopak, ak by sa mal rozhodovať opäť, nezaváhal by ani chvíľku. "Je to o duchovných veciach v živote, prináša poznanie, oddych i zábavu. Také je divadlo," skonštatoval.
Panika v Prešove
Ani J. Gavlákovi sa počas jeho kariéry nevyhli tzv. divadelné okná, a hoci ho niekedy prepadla aj panika, zvládol ich profesionálne. Vyskúšal si aj hranie po boku kolegov z profesionálneho divadla. To ochotnícke mu však viac svedčí.
"Hrali sme Návštevu starej dámy v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. V novej budove som bol prvýkrát, tak som si ju išiel obzrieť. Hral som vtedy po boku Viery Strniskovej. Do svojho výstupu som mal ešte chvíľku, tak som sa rozhliadol. Zrazu som zistil, že neviem, kde som. Bolo tam šero, množstvo plachiet, lán, rekvizít. Nevedel som, odkiaľ som prišiel, kam mám ísť. Pochytila ma panika. Rovnaká, ako keď som sa ešte ako dieťa stratil v lese. Jednoducho hrôza. Dodnes neviem ako, vybral som sa jedným smerom a prišiel na to isté miesto, odkiaľ som mal vystúpiť na scénu. Stihol som to, no dodnes neviem ako," zaspomínal J. Gavlák.
Ocenenie za jeho herecké roky ho potešilo. Za najvyššie uznanie vo sfére ochotníckeho divadla je povďačný, ale prijal ho so skromnosťou. "Najväčšiu zásluhu má na ňom náš vedúci Peter Kőnig. On ho doslova vyboxoval a som mu za to vďačný," dodal s úsmevom J. Gavlák.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
