Alebo teda minimálne Nobelovu cenu za ekonomiku. Musí každý uznať, že vymyslieť úsporu, ktorá jedným ťahom otočí rozpočet do dramatického prebytku, môže len génius...
Aby sme trochu zvážneli, projekt je v percentách. Teda ak by bol deficit jedno percento (to by bolo krásne), plat ústavného činiteľa klesne o tri percentá. Nie deficitu, ale mzdy, ktorá mu vyšla v čistom po zdanení. To však len pre budúci rok, v nasledujúcich sa „násobiteľ" zníži na 2. (Prečo, pán Mikloš?) Ak prekročíme otázku zo žánru sci-fi, že čo nastane, ak verejné financie nevykážu schodok, ale prebytok, tak nápad, ktorý by mal ukončiť (?) vynukovanie parlamentu na podanie vlastného návrhu, si zaslúži pochvalu. Myšlienka podmieniť príjmy politikov, aspoň veľmi čiastočne, stavom verejných účtov, je originálna a vtipná. (Už druhýkrát konštatujeme, prvýkrát to bolo pri DPH.) A má racionálny hrot, najmä čo sa vrcholnej legislatívy a exekutívy týka, keďže dosah na vlastné vrecká by mohol obmedziť nezmyselné míňania. Teda teoreticky.
Patent je šikovný, ale problematiku šetrenia na sebe vecne posúva len o centimetre. Ďalšie rozhodnutie (návrh), že paušálne náhrady poslancov sa nebudú zdaňovať, je už nesystémové trvanie na privilégiách, ktoré nie sú o nič opodstatnenejšie, než napr. imunita. Výdavky, ktoré máte v súvislosti s výkonom povolania, sa isteže nedania, ale potom nech sa páči ich vyúčtovať tak, ako zamestnanci kdekoľvek inde. Je možné, iste, to riešiť i zvýšením mzdy, avšak potom sorry, z tej sa platí daň z príjmu. Pokiaľ nie, tak ide o klasickú „neodôvodnenú daňovú výnimku" (povedomý výraz, p. Mikloš, že?) Aby bolo jasné: Obrovské škandály, ktoré prebehli nedávno v Británii, Česku či EP, sú jasnou správou, že paušály politici berú a využívajú ako súčasť príjmu. (Taký úradujúci predseda ČSSD si z náhrad postavil rodinný dom. Inak ho nevedel vydokladovať...)
Aby sme netrochárili. Referendová otázka o zmenšení parlamentu o tretinu (sto poslancov), ktorá získala druhú najvyššiu podporu (93 percent hlasov), dostala z rôznych zdrojov najväčšiu kritiku ako „nonsens" a najpopulistickejšia zo všetkých. Slaboduché recenzie oceňujú ich autorov. (Napr: „Menší počet poslancov zvyšuje potenciál pre korupčné konanie. Za cenu viacerých sa dá kúpiť jeden". Hahahahahaha) No. Richard Sulík bol však taký pedant, že na podporu vlastnej kauzy urobil jeden zo svojich užitočnejších výpočtov a vyšlo mu, že poslanci NR SR stoja dohromady za rok takmer 13 miliónov eur. To je, medzi nami, skoro 400 miliónov starých dobrých korún. Aj keď mechanické „roztretenie" nebude úplne presné, úspora inšpirovaná čerstvým referendom by mohla byť tak guľatých 4 mil. eur. Teda mohla byť v prípade, že názory občanov pociťujú koaliční politici za tak politicky záväzné, ako sa sami prekrikovali v prvých reakciách... Názor, že úspory na politickej triede sú relevantné symbolicky ako gestá, ale nie makroekonomicky vo viditeľných zlomkoch HDP, je načase revidovať. Autor práve začal.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
