S tanečnicou Aničkou tvorí dlhoročný harmonický pár a vyzerá to, že im to spolu klape ako hodinky. Laci Strike nám v rámci rozhovoru prezradil, kedy svojej polovičke naposledy kúpil kvety, či je tvrdohlavý, prečo sa rád prechádza sám a či tancuje aj v sprche.
Máte vôbec v živote chvíle, keď nemáte chuť tancovať? Niečo v tom zmysle, ako keď sa hovorí, že niekomu nie je do spevu... Nie je vám teda občas do tanca?
- Tak to určite, to je jasné. Tanec zbožňujem a je to vec, ktorá je totálne prepojená s mojím životom, ale sú chvíľky, keď sa mi nechce. Nebýva to často, ale stane sa. Za rok mám možno pár takých týždňov. Napríklad aj teraz som sa ostatné dva-tri týždne nejako extra tancu nevenoval. Lenže to je práve niekedy dobre, lebo vtedy sa zase človeku osvieži myseľ, a tá je veľmi dôležitá. Keď je hlava čerstvá, tak sa tancuje trošku inak, a to je dobre. Takže je v podstate v poriadku, keď sa chvíľu netancuje.
Zatancujete si doma s Aničkou občas len tak z ničoho nič? Že vás to skrátka len tak chytí, ako niektoré páry, ktoré keď začujú peknú romantickú pesničku, hneď si dajú slaďák... Týka sa vás niečo takéto?
- Jasné, že keď nám doma hrá rádio, tak sa trošku hýbeme. Nie je to však nič extra ako napríklad na vystúpení. Skôr len také pohojdávanie, lebo cítime hudbu...
Veľa ľudí si doma spieva napríklad pri varení alebo v sprche. Vy si v sprche tancujete?
- Anička si spieva pri varení, ona totiž vie spievať v pohode. Ja to neviem. A tancovať pri varení asi radšej nikomu neodporúčam.
Je zaujímavé, že neviete spievať, lebo keď máte zmysel pre rytmus, tak to predsa ide dokopy a aspoň trošku by ste to teda mali vedieť...
- Trošku teda viem. Je to nejako tak, že Anička tvrdí, že viem, ale ja si myslím, že neviem. Som dosť veľký perfekcionista a rád prezentujem len to, v čom som dobrý. A to, čo neviem, to mi nesedí ukazovať.
A čo napríklad neviete?
- Fú, neviem, čo neviem... Ale nájde sa kopa vecí... Človek sa učí celý život.
Prejavujete sa v niektorých chvíľach ako ťažký romantik? Pretože to pravdupovediac ku vám veľmi nepasuje a je dosť ťažké si vás takto predstaviť...
- Ani vlastne neviem, to by sa asi bolo treba opýtať Aničky, či mám aspoň niekedy také svetlé momenty. Ale myslím, že občas sú.
A sú neplánované alebo len programovo sa snažíte o niečo romantické v súvislosti s nejakým výročím?
- Niekedy je to predsa len lepšie neplánovane, ako keď to vyplynie z nejakej situácie.
Kedy ste Aničke napríklad naposledy doniesli kvety?
- Fúha... Teraz mala promócie, takže mám šťastie, že viem odpovedať... Ale napríklad nedávno, lebo sme mali nejakú rodinnú oslavu, kupoval som kvety niekomu inému, a tak som kúpil aj jej...
A aký je Anička typ? Je to skôr nežnejšia duša, ktorá by ocenila viac romantiky? Alebo je v tomto rovnaká ako vy?
- Ono určite každému dobre padne neha, každú ženu občas poteší kvet alebo iná pozornosť, to je normálne. Ženy sú nežné stvorenia a Anička nie je výnimkou.
Spolu ste už riadne dlho. Čo okrem tanca máte hlavne spoločné? Čo vás spája?
- Asi povahové vlastnosti, lebo by sme spolu inak takto dlho nevydržali.
Ste vy napríklad tvrdohlavý?
- Tak to celkom určite... Skôr by som však asi povedal, že zásadový.
Hlavne, že si to uvedomujete...
- To áno, ale niekedy je v živote dôležité práve toto. Aby bol človek zásadový a lojálny, lebo v tejto dobe je to také všelijaké a značne pohnuté. Ja napríklad naozaj oceňujem, keď sú aj ľudia, s ktorými spolupracujem, lojálni. To je dnes dosť vzácne, takže sa mi to celkom páči.
Čo sa týka kompromisov nielen vo vzťahu, ale aj v živote, dokážete ich robiť?
- Snažím sa. Ono je to niekedy dosť náročné. Napríklad v práci, keď ide o nejaké kompromisy, musím reagovať tak, aby z toho bolo vždy dobre pre tanečnú školu. Niekedy to je nepopulárne pre druhú stranu. Snažím sa však naozaj zo všetkých síl robiť veci tak, aby škola napredovala a možno práve vďaka tomu je tam, kde je. Ale občas je to veľmi náročné. Niekedy musím prihliadať na rôzne faktory a moje rozhodnutia sa mi občas až tak nepáčia. Niektoré veci by som možno riešil inak, ale musím myslieť na ľudí... To už je taká robota a nič sa s tým nedá robiť.
Všimli ste si, že možno teraz rokmi a skúsenosťami pristupujete k problémom a kompromisom inak ako pred časom? Že vás život naučil?
- Tak to naozaj. Život ma toho teda naučil... To som si istý. Rokmi človek získa skúsenosti a pristupuje inak k riešeniu problémov a myslím si, že to bude zase iné aj o ďalšie tri, štyri roky. Človek má svoj vývoj...
Keď sa ešte na chvíľku vrátime k vášmu vzťahu s Aničkou, kto u vás tancuje, ako ten druhý píska?
- Tak takto to u nás vôbec nie je. U nás nikto druhému nepíska, pískame si spolu...
V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že ešte ako zubný technik ste vraj najradšej robili detské strojčeky. Máte už ideálny vek na bábätko, nepostrehli ste ešte na sebe, že by vám tikali biologické hodiny?
- S týmto sa ja určite slovenskému národu zdôverovať nebudem, hoci ho milujem. Keď to bude aktuálne, tak sa to aj tak všetci dozvedia a či to bude vo štvrtok, alebo o dva roky, to sa ukáže.
Tak aspoň povedzte, či chcete mať veľkú rodinu, keďže ste z troch súrodencov...
- Ťažko povedať. Nezáleží to len na mne, ale na mnohých okolnostiach... Plánovať sa môže, ale ako to dopadne...
A ste vy plánovací typ? Nielen čo sa týka rodiny, ale vo všeobecnosti. Máte rád plány, zoznamy, termíny?
- Určite musím mať nejaký poriadok a systém, aby to všetko fungovalo. Musím si veci plánovať, aby všetko klapalo. Niekedy však niečo príde ako blesk z jasného neba a aj to je celkom fajn.
Takže sa vám páči aj čaro náhody.
- Áno, je to občas vítané oživenie.
Ako často chodievate za rodinou do Handlovej?
- Ako kedy. Teraz v lete som bol asi štyrikrát. Keď sa dá, tak vždy idem.
Po rodičoch vraj máte húževnatosť, čo dokazuje aj to, čo máte po pracovnej stránke za sebou. Pristihnete sa aspoň niekedy pri lenivosti ako my, bežní smrteľníci?
- No jasné. Tiež bývam lenivý a nič sa mi nechce. Aj teraz ešte ležím v posteli a pritom telefonujem. (pol desiatej dopoludnia - pozn. red.) Ale viem, že sa v nasledujúcich dňoch nezastavím od rána do noci, tak si užívam posledné chvíľky voľna.
Údajne sa veľmi rád chodievate prechádzať sám, aby ste si prečistili hlavu. Nie je vám občas smutno, keď ste sám so svojimi myšlienkami? Lebo to človek zase len rieši dookola svoje starosti...
- Ani nie. Ja si takto vyvetrám hlavu. Mám také zamestnanie, že som stále s ľuďmi a pri tom miniem veľa energie. Ich počet sa pohybuje od 50 do tisíc a keď je to niekoľko mesiacov v kuse a nikdy nie ste sám, tak to človeku začne chýbať. Je to preto pre mňa vzácna chvíľka, takže si to celkom užívam.
Čiže vy máte samotu vlastne za odmenu.
- V podstate áno, ale je to len raz za čas. Je dobre, keď som sám so sebou.
Nebolo by vám ako tanečníkovi lepšie realizovať sa len v rámci tanca a nevenovať sa organizačným záležitostiam, ktoré umelca nebavia? Nebolo by ideálne výhradne len tancovať?
- Bolo by to najideálnejšie, lenže aj jesť treba, pravda. A keby som si len tancoval, možno by som mal robotu ja, ale existujú aj ľudia, ktorí sú na mne závislí. Preto sa to snažím urobiť tak, aby boli všetci spokojní a privyrobili si aspoň trochu. Momentálne som posilnil administratívu, aby som mal viac času na tanec a papierovačky som nechal iným.
Vašich tanečných kurzov sa môžu zúčastniť aj Košičania...
- Nie je to žiadne tajomstvo. Som pyšný, že práve v Košiciach máme školu, lebo sú tu skvelé deti. Vyučujeme v Jánošíku na Opátskom deti od šesť rokov, ale aj pokročilejších tanečníkov. Vyučujú ich najlepší z centrály Street Dance Academy a ja sám ich občas prídem skontrolovať a odučím nejaké lekcie. Veľmi nám pomáha aj MIHY s priateľkou Luciou, ktorým týmto ďakujem. Celkovo pripravujeme pre deti rôzne akcie, ktoré si tohto roku určite užijú aj Košičania.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
