Sotva sa vrátil z Kanady a už sníva o Kamčatke. V 76 rokoch nepozná, čo je oddych, behá po ďalekých krajoch, hráva tenis a píše jednu knihu za druhou. Medzitým stíha zbierať huby, snívať o ďalších cestách a stretávať sa s priateľmi spisovateľmi. Rudolf Schuster nám v rozhovore prezradil napríklad aj to, koľkokrát do roka si objedná pizzu, kto mu varí a prečo spával vyše roka v chodbe na "fotelke".

Ako v súčasnosti vyzerá váš bežný deň?

- Vždy mám naraz rozpracovaných veľa vecí, čiže nemám deň ako iní nepracujúci dôchodcovia. Vstávam ráno o pol siedmej, prípadne o siedmej, ako príde. A neustále mám svoj program. Nikdy sa nevenujem len jednej činnosti, ale naraz pracujem na viacerých. Teraz napríklad dokončujem pamäti, spracovávam materiál z nedávnej cesty po Kanade, dokončujem knihu z cesty na Severný pól, ďalšiu z cesty na Južný pól a pracujem aj na filme a knihe o Grónsku, kde som bol vlani.

Najčerstvejšie spomienky však máte na Kanadu, odkiaľ ste sa vrátili len nedávno.

- Moja cesta naprieč Kanadou sa skončila 16. júla. Vždy som túto krajinu túžil prejsť aj inak ako lietadlom. Aj preto, že som tam bol istý čas veľvyslancom a mal som možnosť spoznať ju po oficiálnej stránke. Nikdy som sa však ako civil nedostal priamo k ľuďom. Stále som túžil poznať krásnu neporušenú prírodu a nie veľkomestá, hoci sever som ešte v roku 1991 ako veľvyslanec preletel vojenským lietadlom. Túžil som však navštíviť národné parky a konečne sa mi to splnilo.

Kto vám robil spoločnosť?

- Cestu sme zorganizovali s kanadským Slovákom Ondrejom Koprajdom, ktorý pochádza z Pohorelej. Na pomoc so šoférovaním si zobral aj rodinných príslušníkov, a tak sme piati v jednom mikrobuse prešli dokopy 19 278 kilometrov. Za mesiac. Keď si to spočítate, denne to vychádza nad 600 kilometrov.

Stíhali ste teda aj niečo obdivovať, alebo ste len cestovali?

- No, ono to vyzerá tak, že nie... Ale ja som bol ten, ktorý sedel vpredu a diktoval: Tu zastavíme, toto chcem filmovať.

Počúvali vás?

- Tak to viete, že bola aj tichá domácnosť. Ponorková choroba zaúradovala. Pre nich bolo prioritou prejsť čo najviac kilometrov za každú cenu, no pre mňa bol prvoradý zážitok. A musím povedať, že mám množstvo krásnych spomienok, 8-hodinové video v HD kvalite a vyše 2-tisíc fotografií. Teraz to spracovávam. Dávam dokopy knihu a pripravujem pre televíziu 26-minútový dokument.

Keď náhodou nie ste na cestách, ale tu na Slovensku, pamätáte si, kedy ste sa naposledy nudili, keďže neustále nosíte v hlave toľko projektov?

- U mňa to nehrozí. Vždy mám rozpracovaných viac vecí.

Neprelína sa vám to, keď je toho naraz toľko?

- Naopak. Ja totiž nerobím tri veci naraz. Len jednu, a keď jej mám dosť, rád prejdem na druhú. Teraz ma chytila Kanada, no keď ma unaví hľadanie historických prameňov, súvisiacich s touto krajinou, prejdem na niečo iné. Lebo používam aj literatúru iných autorov, zaujímavosti spájam s mojím príbehom, aby to bolo pre čitateľa obohacujúce.

Stihli ste v lete popri práci aj oddychovať? Čo napríklad huby, ktoré teraz rástli požehnane? Nasušené máte?

- Už veru mám. Nebol som len v Medzeve, ale aj na Záhorí, kde chodievame s kamarátom. Zašiel som aj do Lenartova za Bardejovom. Tam mi totiž vždy kamaráti starostovia zahlásia, že rastú.

Ste fajnový hubár, ktorý zbiera len hríby, alebo beriete všetko jedlé?

- Zbieram suchohríby, hríby, kozáky a v Medzeve sme zvykli zbierať aj plávky a opekali sme si ich ako rezeň. Myslím však, že nie je nad dubák. V kapustnici na Vianoce musí byť. Zaujímavé však je, že suchohríb je vôňou oveľa silnejší ako hríb, a keď sa to spolu pomieša, je to výborná kombinácia. Kamarát ma to naučil a už to tak robím.

V poslednom čase vyzeráte veľmi dobre. Ako sa o seba staráte? V jednom z rozhovorov ste spomínali, že je to genetika. Robíte však aj niečo mimoriadne pre svoje zdravie?

- Ešte stále hrávam tenis. Raz do týždňa, niekedy aj dvakrát. Napríklad s Paľom Hammelom proti Kamilovi Peterajovi a jeho kamarátovi. Väčšinou však hrávam s profesorom Fischerom a stihli sme nabiť aj takých silných športovcov, ako je Golonka starší, ktorý bol dokonca kedysi juniorský majster v tenise, nielen výborný hokejista. Takže to niesol ťažko...

A ako prehru nesiete vy? Ste v pohode?

- Priznávam, že nerád prehrávam. Takže radšej neprehrávam.... Hovoria o nás, že si schválne vyberáme takých súperov, ktorých nabijeme. Ale nie je to pravda... Fischer rád vyhlasuje, že nemáme súpera. A to väčšinou hráme proti mladším. Finta je v tom vedieť súpera odhadnúť. Hrávam však napríklad aj ping-pong. Kedysi som ho hrával za Sláviu Bratislava, volejbal som zase hrával druhú ligu.

Okrem športu však pre seba ešte niečo robíte? Ako sa napríklad stravujete? Varíte si sám, alebo...?

- Stravujem sa veľmi skromne. Nechodím do reštaurácií ani do barov. Akurát si sem-tam dám pizzu, čo je asi tak raz za pol roka. Dcéra mi vždy pripraví jedlo na niekoľko dní a ja si to len zohrejem. A keď niekam idem, beriem si to so sebou. Často mám však aj suché dni.

Aspoň nejaké základné veci však zvládnete ukuchtiť?

- Napríklad praženicu si robím sám a kupujem si sušené polievky.

Ale to je viac ako nezdravé...

- Ale ja si do toho pridávam smotanu... Vylepšujem ich.

Máte veľmi rád halušky. Tie si u dcéry asi objednávate najčastejšie...

- Halušky milujem, ale tie sa nedajú veľmi zmrazovať. Ale pirohy sa dajú, plnená kapusta tiež... Takéto jedlá, ktoré som ako chlapec nechcel, mám už teraz rád. Napríklad rezeň som ako malý nevedel zjesť teplý, až neskôr ako študent som sa to naučil.

Bývate v Košiciach, no nie je práve ľahké zastihnúť vás tu...

- Veľmi často chodím do Bratislavy. Napríklad do televízie, keďže stále niečo dokončujem. No teraz, keď píšem pamäti, zase veľmi potrebujem prezidentskú kanceláriu a jej archívy.

Od smrti vašej pani manželky prešli dva roky...

- Aj dnes mi zaslzili oči. Niekedy mi len tak z ničoho nič prebehne pred očami nejaký záznam, niečo sa mi v súvislosti s ňou vybaví, pripomenie mi ju... To sú ťažké chvíle. Aj preto čo najviac utekám z domu, dá sa povedať. Lepšie sa vyspím inde ako doma. Bohužiaľ, prišlo to zo dňa na deň, bez prípravy. A ešte som bol na to sám, deti boli preč. Manželka mi ani nedovolila zavolať im, že ideme na vyšetrenie. Sedel som pred tou operačkou celý večer, noc... A potom mi to povedali.

Je teraz vaša rodina zocelenejšia. Držíte viac spolu?

- Je. S dcérou sme si blízki... Vždy mala k mamke veľmi blízko. Samozrejme, aj so synom sme v kontakte, vnúčatá sú už veľké. Na Vianoce sme napríklad stále spolu. Odjakživa sme mali takú tradíciu, že sme sa všetci stretli, aj so svokrovcami, s mamkou, ockom... Vždy som rodinu spájal.

Často sa stretávate s priateľmi?

- Napríklad s takými, s ktorými som v Pí klube spisovateľov, to áno. Máme spoločné záujmy.

Inak by ste sa však skôr označili za samotárskeho človeka?

- Mám chvíle, keď chcem byť sám. Keď tvorím, nechcem byť rušený. Sú však zase chvíle, keď vyhľadávam spoločnosť, keď sa o niečo potrebujem podeliť. Lebo teraz je pre mňa najhoršie to, že sa vraciam do prázdneho domu. Toto mi je najťažšie. Ľahko odchádzam a ťažko sa vraciam. Prídem domov a môj prvý spovedník, ktorému som zážitky z celého dňa vyrozprával, tam už nie je. Dcéra nemá čas, syn je preč...

A neuvažovali ste možno o tom zmeniť bývanie, aby vám všetko nepripomínalo manželku?

- Hovorili mi, že mám zmeniť aspoň spálňu. Ale viete, máme 5-izbový dom. Dcéra býva dole, má dve izby a ja mám hore spálňu, pracovňu a obývačku. A nábytok sme s manželkou kúpili taký ťažký, že sa už ani nedá odsťahovať... Preto som spal teraz vyše roka na chodbe. Kúpil som si rozťahovací fotel a na ňom som spal. Pomaly to ide... Je to ťažké, čo spravíte. Taký je život. Ja som tu nemal byť, už ma pochovávali a takto sa to otočilo...

A zdravíčko vám teraz slúži dobre?

- Neviem dokedy... Chvalabohu, zatiaľ to ide. Aj tá Kanada mi dala zabrať, veľakrát som bol večer úplne hotový. Šoféri sa striedali traja, ale ja som bol sám fotograf i filmár a behal som hore-dole po kopcoch. Mali zo mňa srandu, keď som napríklad občas aj spadol. Ale mám pekné zábery.

Po takej mesačnej ceste sa ako dlho potrebujete doma regenerovať?

- Už tretí deň som nervózny a niečo ma ženie začať spracovávať nahromadený materiál. A hneď po návrate som už sníval o Kamčatke. Plánoval som tam vycestovať, ale skomplikovalo sa to. Navrhli mi totiž program, ktorý mi nevyhovuje. Nechcem spať v hoteli a každý druhý deň odpočívať, to nie. Chcem byť v teréne, bývať v rodine a cez ňu spoznať krajinu... Tak som bol napríklad aj na Aljaške. Mne hotelový turizmus nevyhovuje. A už je aj trošku neskoro. V októbri už sú na Kamčatke mrazy a na dva týždne dovtedy sa mi tam ísť neoplatí.

Čím je však pritom človek starší, tým je pohodlnejší a má väčšie nároky. Nebolo by vám lepšie v hoteli?

- Mne veru nie.

Vrabce čvirikali, že ste dostali ponuku cez EHMK realizovať sa v Košiciach v kultúrnej sfére. Nepáčilo by sa vám to?

- Poviem pravdu. Košice mám rád, tu som sa narodil, tu som chodil do priemyslovky, nechal som tu kus života a v najkrajšom spomínam. Ale všetko sa dnes spolitizuváva a to je zlé, to by sa nemalo. Nechcem sa nechať zatriediť, chcem ostať nad vecou, už ma to neláka. Aj keď som bol ľavicovo orientovaný a sociálne cítiaci, nikdy som nebol klapkový. V politike je to vždy ťažké, ste zaškatuľkovaný a zbaviť sa toho nedá. Nemám problémy, či ide o ľavicu, alebo pravicu, závisí to vždy od človeka. A ja som bol vždy milý a čestný k tým, čo boli milí ku mne.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.