Šoférovaniu sa vyhýbam jak čert krížu. Nechávam to na drahého. Je to praktické. V krčme môžem chľastať a on suší pysky. Tak to bolo aj onen zimný večer. Boli sme na firemnej párty. Ja som dala zopár veľmi jemne alkoholických koktejlov, drahý sedel nad jedným nealko pivom. A zrazu koniec. Párty sa skončila. Ups, problém. Bolo nás tam jak hadov, ale áut sme mali viac ako triezvych vodičov. A tak začal aj môj drahý rozvážať ľudí domov. Mne kládol na srdce len jedno: "Ty tu pekne seď! Keď všetkých porozvážam, prídem po teba a pôjdeme domov."
Lenže to trvalo dlho. Moje sebavedomie koktejlmi narástlo, a tak som sa rozhodla ho milo prekvapiť. Odšoférujem si to na našom novučičkom aute sama! On príde za mnou domov na služobnom, a tak mu aspoň ušetrím na druhý deň cestu po naše auto. Za volantom som nesedela 15 rokov, ale to ma vôbec nevyrušovalo.
Bola krásna zimná noc. Tony snehu sa trblietali vo svetle lámp. Sadla som za volant a poďho. Zastavili ma po 200 metroch. "Slečna, viete, akého priestupku ste sa dopustili?" Ty kokso, ja som to dobre vedela, ale ako na to prišli oni? Čo ma sledovali pri barovom pulte? "Netuším," nesmelo som hlesla. "Nechýbajú vám svetlá?" Keby mi chýbali, asi si ich zapnem, pomyslela som si. "A viete, koľko je pokuta za svetlá?" Dvetisíc korún, tipla som si. Správne. "Tak si vystúpte!" Len sa tvár triezvo, hovorím si.
Zrazu pri nás zastalo auto. Vystúpil z neho môj drahý. Dopravákov si vôbec nevšímal. "Som ti jasne povedal, že máš čakať na mňa. Si nenormálna? Veď si roky nešoférovala!" kričal na mňa. Potom sa otočil a už ho nebolo. Dopraváci si zrejme povedali, že ma život už aj tak dosť bije: "No nič, slečna, sľúbte nám, že sa to už nezopakuje a pokutu vám odpustíme." Uff, iný šuter mi spadol zo srdca, keď mi navyše ani fúkať nedali. Muži zákona sa naopak s úsmevom pustili do inštruktáže: "Teraz si pekne sadnite za volant, napravte si späťáky, posuňte sedadlo, zapáľte svetlá, zaraďte jednotku a veľmi pomaličky sa pohnite. Šťastnú cestu." A ešte za mnou zakričali: "A zatiahnite okienko!"
Celá rozklepaná som si to pomaličky šinula domov. Svetlá som už mala zapnuté, ale videla som ešte menej, ako predtým. Prečo, to som zistila až po zaparkovaní. Svetlo v aute som si nechala zapnuté, a tak som išla osvetlená ako v cirkuse. Nuž, na to ma už moji milí dopraváci nestihli upozorniť.
Po šiestich rokoch nás dopraváci opäť zastavili. Zas bola hlboká noc. Šoféroval môj drahý, bol triezvy jak slza, išli sme pomaly, a tak som bola úplne pokojná. Ukázal im doklady. "Kto je majiteľ auta?" No predsa ja, špitla som. "Môžete nám ukázať doklad o emisnej a technickej kontrole?" A to je čo, opáčila som. "Taká ružová a biela kartička," vysvetlili mi. Medzitým vrátili drahému doklady a venovali sa výlučne mne. Vysypala som im asi kilo dokladov o aute od všetkých poistiek až po bločky z tankovania. Kartičiek nikde. "Však to mi museli dať, keď som kupovala auto, nie?" mudrovala som. Prečo sa pustili do smiechu, to som nechápala. "Nie, pani, vaše auto je už staršie, a tak muselo absolvovať tie prehliadky." Urazila som sa. Aké staršie, to auto je predsa nové... "Však ste ho kupovali pred šiestimi rokmi!" oponovali. "Bóže, ten čas ale letí..." hlesla som. Nakoniec som to uhrala na minimum - pokuta dvesto korún a sľub, že to dám rýchlo do poriadku.
PS: Až doma mi môj drahý vysvetlil, čo za blbosti som im to tam vykladala. "A to prečo si ma nechal trieskať voloviny? Prečo si sa tváril jak mŕtvy chrobák?" zjazdila som ho. "Tak si ich pozabávala, že si ani nevšimli, že mám neplatný vodičák. A dokonca aj občiansky..."
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
