Po 2. svetovej vojne v školskom roku 1945/1946 ho premenovali na Štátnu priemyselnú školu v Košiciach. V 50. rokoch v nej vznikli nové odbory, okrem iných aj elektrotechnický. Nuž a prví jeho absolventi sa nedávno v Košiciach stretli po 55 rokoch od maturity.
KOŠICE. Dnes už páni v rokoch a striebrom vo vlasoch robili skúšku dospelosti štyridsiati, po polstoročí ich ostalo medzi živými iba dvadsať. Nuž a pri svojej bývalej škole sa stretli dvanásti.
"Vtedy to bola priemyselná škola strojnícka a elektrotechnická J. V. Stalina," zaspomínal si na študentské časy 74-ročný "maturant" Mikuláš Rychvalský z Košíc, spoluorganizátor "stretka". "O dva roky neskôr začali na Komenského budovať novú školu iba pre elektrikárov, meno J. V. Stalina zmizlo a ostala už iba strojnícka priemyslovka."
Zaujímavé je, že neboli rovesníkmi
Sivovlasí spolužiaci, rodáci z viacerých kútov východu, ktorí si stretnutie nedali ujsť, sú rôzneho veku. Keď totiž pred takmer 60 rokmi začali študovať, boli medzi nimi aj takí, čo už pracovali. Niektorí robili majstrov, ďalší mali dávno výučné listy. Materské podniky ich však vyslali do Košíc preto, aby si zvýšili kvalifikáciu.
"V Košickom kraji sme preto boli určite prvými elektrikármi, absolventami košickej priemyslovky a neviem, či nie aj prvými na Slovensku. Naša trieda vznikla v roku 1951 a v roku 1955 sme maturovali," pridal sa do diskusie ďalší konškolák.
"Ako už bolo povedané, ostalo nás dvadsať, ale ani to nevieme celkom presne. Kamarát Jožko Vavrek, ktorý bol vynikajúci hádzanár, odišiel do Kanady, netušíme, čo sa s ním stalo, ktosi hovoril, že ochorel."
Mnohí dosiahli vysoké posty
Mnohí z chlapov, ktorí sú nesmierne hrdí na to, že boli prvými stredoškolsky vzdelanými elektrikármi na Slovensku, pracovali po maturite v rôznych funkciách, niektorí dosiahli významné posty. Napríklad Samuel Plichta bol riaditeľom elektrozávodu v Spišskej Novej Vsi. M. Rychvalský v tejto súvislosti ľutuje svoje rozhodnutie odísť z učilišťa vtedajších VSŽ do Slovšportu.
"Keby to tak nebolo, mal by som dnes možno mesačne i 460 eur," tvrdil nám. "Na druhej strane, v Slovšporte som mal zaujímavú prácu. Získal som totiž oprávnenie na revízie, opravy, montáž a údržbu telocvičných zariadení pre celý Východoslovenský kraj. Jeden čas som dokonca vyrábal aj športové žinenky. Keď sa teraz pozerám na dnešných elektrikárov, niet im čo závidieť, majú to oveľa horšie, ako sme to mali my. Práce je málo a možno im elektrikárčina ani veľmi nevonia. Takisto maturita už dnes nestačí, je to málo. Keď sa chce teraz niekto uplatniť, treba mu na to vysokú školu," zamyslel sa M. Rychvalský.
Pochválil sa zároveň, že je dlhoročným a pravidelným čitateľom denníkov Korzár a Večer, dokonca do nich i prispieval. Bol zanietený rybár, a tak vždy na začiatku pstruhovej sezóny prispel do novín nejakými článočkami. Okrem toho jedným z koníčkov tohto bývalého dvojnásobného majstra Slovenska v trojskoku patrí fotografovanie. Vo svojej zbierke má unikátne dobové snímky najlepších športovcov Československa 60. rokov, ale napríklad aj prvého kozmonauta na svete Jurija Gagarina, keď navštívil učilište VSŽ Košice.
Tablo v škole stále visí
Z Komenského ulice sa starí páni presunuli do jednej košickej reštaurácie, kde si pri dobrom jedle a nápojoch zaspomínali na chvíle, keď sa "drvili" elektrikárčinu.
"Ééééj, to, čo dobré nám naliali do tých pohárikov? Určite to bude nejaká slivovička," utrúsil po vkročení do miestnosti so slávnostne prestretým stolom poznámku jeden z nich. Ostatní spolužiaci sa ešte ani nestihli pousádzať a už sa začala riadna slovná prestrelka. Jeden sa pýtal druhého, či nevie, čo sa stalo s tým, alebo oným kamarátom.
M. Rychvalského sme sa ešte opýtali, či sa dá porovnať súčasná priemyslovka s tou, ktorú navštevovali pred toľkými rokmi.
"Nedá sa to porovnať ani náhodou. Teraz je škola v perfektnom stave, nádherne vymaľovaná. Za našich čias však bolo na dvore školy hádzanárske ihrisko, teraz tam stojí činžiak. Porovnať sa však nedá ani súčasné školstvo s vtedajším. Teraz majú v školách počítače a iné technické vymoženosti, nám sa o takých ani nesnívalo. Človek bol rád, keď mal pevnú telefónnu linku."
Všetci bývalí maturanti sa však zhodli v jednom. Najviac ich vraj teší, že aj po toľkých rokoch na jednej zo stien priemyslovky, kde "drali" školské lavice, stále visí ich maturitné tablo. Nuž, a vzájomne si nezabudli zaželať: "Na našu lepšiu budúcnosť."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
