V titulku Železnícky porjadok nie je chyba a nejde o železničný poriadok, ale o názov železiarskeho spolku. O ňom, aj o podnikateľskej aktivite gemerských voziarov, tiež o ďalších činnostiach písali Slovenskie národnie noviny 19. marca r. 1847. Z nich čerpal aj Ján Čaplovič (1780 - 1847) pri písaní diela "Etnografia Slovákov v Maďarsku", pre nás dnes neoceniteľného.
Významný vývozca drahých kovov
Predtým, než sa dostaneme k "Železníckemu porjadku", niekoľko informácií o Gemeri. Gemer bol hospodársky významný vďaka nerastným surovinám - zlatu, striebru, medi, železnej rude a svojou baníckou a železiarskou produkciou patril k popredným vývozcom najmä železa v Uhorsku. Povestná bola Muránska železiarska únia a koalícia rimavsko - brezovskej doliny, kde vyťažili v roku 1818 až 18-tisíc centov najkvalitnejšieho železa.
V 15. storočí vznikli v Gemeri prvé cechy a ich výrobky by v dnešnom ponímaní získali cenu kvality, najmä plátno, súkno, kožušiny, výrobky klobúčnikov, garbiarov. Hlavným zamestnaním bolo baníctvo, neskoršie aj hutníctvo. Gemer bol bohatý na lesy, kde sa ťažilo drevo a v obciach s menej úrodnou pôdou vznikli domáce remeslá. Napr. Hačava sa stala známa výrobou dreveného riadu, ktorý volali "drevený porcelán". Gemerčania sa zaoberali aj pálením vápna a uhliarstvom - uhliari pálili drevné uhlie, najmä pre hutnícku výrobu, poľnohospodárstvom, vinohradníctvom aj povozníctvom.
Voštinárske remeslo
V Gemeri sa darilo včelárstvu. Vďaka nemu vzniklo v ňom v 16. - 17. storočí ojedinelé remeslo: voštinárstvo. Spočívalo v získavaní vtedy vzácneho včelieho vosku z voštín -včelích plástov ich varením alebo vytápaním vo varniach tzv. zábojoch, ktoré stavali ako chalúpky za dedinou, kde sa mohli z nich šíriť výpary. Voštinárstvo sa najviac sústredilo v obciach Ostrany, Hostišovce, Lipovec, Striežovce, Drienčany.
S voštinárstvom vzniklo aj brdárstvo a brdári pri predaji svojich výrobkov - bŕd - súčiastok na krosná vykupovali pre voštinárov od včelárov voštiny. Keď ich mali voštinári pre svoj záboj dostatočné množstvo, mohol sa začať niekoľko dní trvajúci výrobný proces, ktorý bol celoobecnou záležitosťou, ale aj slávnostnou príležitosťou. Proces vyvárania, vytápania voštín viedol zábojnícky majster so skúsenými voštinármi. Získaný vosk po odliatí do formy v tvare podobnom súdku a po stuhnutí bol pripravený na predaj. Bol o neho veľký záujem a vyššie vymenované západogemerské obce ho vyprodukovali viac ako bola polovica celoslovenskej výroby. Predávali ho do Rakúska a do celého Uhorska a od tamojších obchodníkov ho kupovali sviečkari, stolári, medovnikári, lodiari a všetci, ktorí vo výrobkoch používali vosk.
Zábojný spolok v Ostranoch
Niekto by sa mohol opýtať, načo bol medovnikárom vosk. Títo remeselníci piekli medovníky a zároveň vyrábali z vosku nielen sviečky najrozličnejších tvarov, ale aj figúrky a hračky pre deti. V Košiciach v roku 1967 ešte žil takýto posledný tamojší medovnikársky majster pán Manczák na Poštovej ulici, ktorý ich v minulosti vyrábal a používal na medovníky, sviečky aj figúrky drevené vyrezávané formy. (Vtedajšie košické štúdio Čsl. televízie o ňom nakrútilo dokumentárny film.)
Takáto aj iná výroba, na ktorej sa v obciach zúčastňovala väčšia skupina ľudí, bola úspešná, aj ekonomicky perspektívna a ako by z nej mohli profitovať všetci, o tom písal v roku 1898 zakladateľ včelárskych a potravinárskych spolkov Daniel Lichard v časopise Obzor, ktorý vydával. Odporúčal zakladať spolky. Touto radou sa riadili aj v Ostranoch a osemnásti voštinári založili v tom istom roku Zábojný spolok. Tento spolok i voštinárske remeslo je minulosťou a z nej nám zostali iba priezviská Voštinár, Voščinár.
Najviac bŕd vyrobili v pondelok
Druhé ojedinelé a v Gemeri rozšírené domáce remeslo (s ním bol spojený podomový a možno povedať aj diaľkový obchod) bolo brdárstvo. V 19. storočí si brdárstvom privyrábali v chudobných roľníckych obciach Budikovany, Ostrany, Hostišovce, Pápča, Teplý vrch, Španie pole. Brdá - súčiastky krosien, ktorých predchodcami boli v staroveku rôzne tvary, podobajúce sa na hrebene či vidličky - používali tkáči na prirážanie útkovej nite k už natkanému plátnu na krosnách. Brdá vyrábali celé rodiny, vrátane detí väčšinou v zimných mesiacoch. Podrobnosti o tomto remesle i o voštinárstve sa čitateľ dozvie v knihe Dr. Márie Prasličkovej Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri. Autorka v nej píše, že najviac bŕd vyrobili v pondelok, pretože v nedeľu išla celá rodina skoro spať a v pondelok vstávali všetci, aj deti, ešte za tmy a hneď sa pustili do výroby bŕd. Keď ich narobili stovky, otec rodiny sa s nimi na chrbáte, pozväzovanými remeňmi mohol vydať na cestu s podomovou knižkou a s pasom. Pešo prešiel Uhorskom aj Rakúskom mesačne do tristo kilometrov so zastávkami v každej dedine. Títo podomoví gemerskí predajcovia sa po vybudovaní železničných tratí už mohli cítiť - naozaj bez irónie - ako obchodní cestujúci, hoci pešo chodili naďalej do odľahlých dedín.
Železnícky porjadok
Rady Daniela Licharda o zakladaní spolkov padli zrejme v Gemeri na úrodnú pôdu. Spolky začali zakladať po voštinároch aj iní remeselníci a tak zhodnocovať svoju aktivitu aj finančne vo svoj prospech. Slovenskie národnie noviny v č. 171 z roku 1847 uverejnili správu o spolku Železnícky porjadok, ktorý založili drobní roľníci z dedín okolo Ratkovej, príležitostne vykonávajúci úlohu voziarov. Voziari, ktorí prepravovali, ako píše denník - "železo pre cudzích špekulantov, ktorí ho v Gemeri odoberali a pritom veľa získavali, sa chytili rozumu a dohodli sa, že železo sami využijú v svoj prospech". Založili spolok, ktorý prosperoval a neskoršie sa rozdelil na dva: Predtiský, ktorý kupčil v kraji pred Tisou a Zátiský, kupčiaci v kraji za Tisou. Z voziarov sa stali úspešní kupci.
Kupecká spoločnosť Orsák
Gemerčania vyrábali kvalitné súkno aj plátno, po ktorom bol dopyt. Obchodovanie so žiadaným textilom vzali do vlastných rúk v Ratkovej a založili ešte v r. 1814 Ratkovskú kupeckú spoločnosť Orsák. Slovenskie národnie noviny v čísle 170 r. 1847 píšu o tom, že obchod sa vyplácal a preto neskoršie prijali aj iné aktivity, ktoré sľubovali osoh. Za člena prijali každého, kto si zaplatil akcie, jedna mala hodnotu 20 zlatých CM (konvenčnej mince). Na čele Orsáku stáli dvaja rôzne starí direktori, ktorých úlohou bolo dosiahnuť ročne najmenej 20-percentný zisk. Noviny písali: "Koncom každého druhého roka sa zišli v Ratkovej všetci členovia Orsáku. Prezreli sa účty, v tichosti sa vyplatil zisk účastinárom, spolu jedli a pili, nezabudli niečo darovať na cirkev, siroty, farára a učiteľa, potom sa rozišli."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
