Jeho príhovor k Slovensku, že krajinu s takým "rizikom správania" (agentúrna parafráza, nie citát!) už viac do eurozóny veru nevezmú, je pritom asi osemdesiaty dôvod. Ak už nie na poľný tribunál, tak minimálne na to, aby Tricheta vyrazili skôr než k decembru 2011, keď mu končí mandát. V spasiteľskom afekte "záchrany eura" stratil tento modelový predstaviteľ francúzskej školy bohorovnosti úplne vedomie, že on je iba bankár, nie politik, aby glosoval skutky nespratných politikov. Keď sa opýtate toho alebo onoho národného (vice)guvernéra či člena bankovej rady, ktorý je ešte pri zmysloch, na ten alebo onen politický krok takej alebo makovej vlády, tak drvivou väčšinou počujete "no comment", nevyjadrujem sa... Vezmite si napr. aj nášho Makúcha, ktorý so zdôvodnením, že on je bankár a nie politik, odmietol komentovať aktuálne hrôzy, čo vláda pripravuje na príjmovej strane...
Trichet vie, odkiaľ vziať a nekradnúť." Slovensko je detail v obžalobnom spise. ECB pod vedením Tricheta začala s výkupom gréckych dlhopisov, čo je zmena pravidiel, ktoré tu boli od nepamäti, a nič iného než tlačenie peňazí. Po eurovale už nakupujú čokoľvek, ak si práve zmyslia, že prirážka na trhu by bola príliš drahá pre danú krajinu (Španielsko, Portugalsko, Írsko). Debata, či týmto vykupujú drahocenný čas, ktorý klub dlžníkov potrebuje na reformy, alebo odďaľujú deň posledného účtovania, ktorý bude o to krutejší, o čo neskôr príde, je v svetovom konzíliu analytikov ešte nerozhodnutá. Autor textu sa plnou váhou svojej laicity prikláňa k verzii číslo 2, podstatnejšie ale je, že ECB touto podporou politiky lacných peňazí porušuje svoje základné poslanie, ktorým nie je "naštartovanie rastu", ani odvrátenie bankrotu napr. v Grécku, ani podpora zamestnanosti, ani iné služby politikom, ale zachovanie cenovej stability. Rozumiete; otázka rast alebo inflácia je legitímna dilema u politikov, napr. každého predsedu vlády, ale nie guvernéra banky.
S "rizikom správania" slovenských politikov je to tak, že niet takého bankára, ba ani veštice, ktorá by napr. u Mikloša, úslužného k Bruselu v r. 2005 i skôr, dokázala predvídať, aké nepodloženosti bude páchať v r. 2010. Každý guvernér banky, zvlášť ten, ktorý sedí vo Frankfurte, však mohol predvídať, že úverový boom napr. v Španielsku a Írsku nie je zdravý rast, ale realitná (investičná) bublina, ktorá raz musí spľasnúť. Trichet bol však na čele tej ECB, ktorá merala "nemeckú" základnú úrokovú sadzbu až do konca. A je tým guvernérom, ktorý súbežne s výkupom toxických dlhopisov všetkých fiškálnych alkoholikov nevymyslel nič drzejšie a provokatívnejšie, než poklepať základný kameň novej budovy ECB v cene – 850 miliónov eur. Veru tak. Komu by sa marilo, že to je sumička takmer do centu totožná so slovenskou "povinnosťou" voči Grécku, má sto bodov. Takže Trichet vie, odkiaľ vziať a nekradnúť, keby naše "riziko správania" malo pochovať euro práve pod Akropolou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
