Dcérky Nikolka a Laurinka sú jej najväčším šťastím, a preto vôbec neľutuje, že sa na sto percent venuje rodine. Bývalá tenistka Karin Habšudová - Cíleková nám v rozhovore prezradila, čo bolo na profesionálnej kariére najťažšie, či niekedy mala problém s prílišným rozhadzovaním peňazí a ako je to dnes s jej ctižiadostivosťou.

Netajíte sa tým, že materstvo radikálne zmenilo váš život a že je v podstate jeho naplnením. Boli ste na rolu mamy pripravená už dávnejšie?

- Nikdy som sa nad tým nezamýšľala v tom zmysle, že kedy to na mňa vlastne celé prišlo. Vždy som mala pocit, že detičky raz určite chcem mať a to, že ich mám dnes, je vyvrcholením vzťahu s mojím manželom. Myslím si o ňom, že je pre mňa ideálnym partnerom a ideálnym otcom mojich detí. Nikdy som to však v sebe nejako zvlášť neanalyzovala. Myslím si, že deti sú prirodzeným vyvrcholením vzťahu dvoch ľudí a naplnením života.

Dá sa povedať, že dcérky teraz riadia celú vašu rodinu?

- U nás to platí jednoznačne. Avšak v takom tom pozitívnom zmysle slova. Necítim sa byť ničím limitovaná, a to i napriek tomu, že sa venujem výhradne len im a iba v maličkej miere pracujem a riešim iné veci. Myslím si, že je dôležité, aby materstvo prišlo u ženy vo vhodnom čase. Ja som aj sebe, aj okoliu dokázala, že v niečom viem byť dobrá a nejakým spôsobom som svoju kariéru naplnila. Teraz mám preto obdobie, keď ma napĺňa materstvo. Neviem si však predstaviť, že keby to prišlo skôr, či by som to vnímala v pohode. Takto som však veľmi spokojná. (Úsmev.)

Neuvažujete teda potom možno ešte aj o synčekovi?

- Sme zatiaľ vďační za to, čo máme. Nikdy sme neuvažovali nad pohlavím detí, mali sme len prianie, aby boli zdravé. Z toho sa veľmi tešíme a myslím, že mojím najväčším životným víťazstvom sú práve ony. Staršia Laura má štyri a pol roka, Nikol dva a pol a sú veľké kamarátky. Je to úžasné najmä vo chvíľach, keď sa nehádajú. (Smiech.)

Nemuseli ste pri narodení Nikolky riešiť zo začiatku Laurinu žiarlivosť?

- Veru, bola obrovská a dosť dlho trvala. Teraz sa už ľúbia a sú naozaj kúzelné.

Rozdiel medzi dcérkami nie je veľmi veľký. Druhé bábätko sa vám narodilo po 22 mesiacoch. Dali ste sa naňho bez problémov nahovoriť?

- Nechali sme to na prírodu a takto to zariadila. A sme vďační. V začiatkoch to síce bolo náročné, hlavne preto, že máme nespavé deti a človek je o to viac unavený. Ale pomáhala nám moja mama. Navyše ja som akčná mama, stále sa im snažím pripravovať nejaký program a pevne verím, že všetko moje úsilie je najväčšou životnou investíciou.

Keď sa s nimi hráte, zabúdate na svoj vek a občas sa akoby vraciate do svojho detstva?

- Až tak by som to úplne nenazvala. (Smiech.) Som však úplne spokojná a nemám deficit spoločenského života, ktorý som mala v minulosti pomerne bohatý. Samozrejme, že sa s manželom snažíme tráviť čo najviac času spolu, aby sme neboli len s deťmi. Myslím, že sme v takom veľmi spokojnom štádiu.

Vždy, keď spomínate na svoju tenisovú kariéru, tvrdíte, že to bola dobrá škola života. Nebola však občas pritvrdá?

- Bola to veľká a tvrdá škola života, avšak nie v tom zmysle, že človek musel tvrdo pracovať. Pretože každý, kto dosiahne taký úspech, povedala by som, že naozaj veľký, keďže som bola desiata na svete, musí tvrdo pracovať. Najťažšie je na tom to, že sa človek musí veľmi skoro osamostatniť. Nehovorím, že som prišla o detstvo, lebo ma to bavilo. Ale veľmi skoro som začala mať zmysel pre povinnosť, zodpovednosť, disciplínu a pravidlá. A človek musí oveľa skôr dospieť a musí sa vedieť rozhodovať. Aj keď na mňa letelo to okrúhle žlté čudo, aj vtedy som musela robiť rozhodnutia, čo s tou loptou urobím a veľmi ma to v živote posúvalo dopredu... Bola som však spokojná s tým, čo som robila a som vďačná, že som sa mohla živiť tým, čo bolo moje hobby.

A ako to bolo, čo sa týka financií? Pretože keď mladý človek zarába veľa, aj veľa míňa a musí si stanoviť strop. Najmä na mladú ženu číha množstvo pokušení ... Vedeli ste sa stopnúť?

- Vyrastala som v normálnych podmienkach a keby som nemala starých rodičov, ktorí podporovali tento šport, tak by som ho nemohla hrávať. To, že som na prvý turnaj vycestovala zo svojich našetrených diét na juniorskom turnaji, ma hnalo dopredu. Nemala som zázemie, ktoré by ma vykrylo, keby sa mi nedarilo. Nikdy som preto nebola márnotratná, nikdy som nepotrebovala nič ukazovať a bola som spokojná s tým, že nemám existenčné problémy. Dodnes nemám pocit, že by som potrebovala nejako extrémne nakupovať. Aj pri deťoch sa snažím skôr raziť cestu zážitkov ako materiálnych vecí. Samozrejme, že financie dávajú človeku určitú slobodu v rozhodovaní. Ale najdôležitejšie je, že človek nemá existenčné problémy. Som napríklad rada, že som mohla starým rodičom kúpiť byt a presťahovať ich z Prievidze do Bratislavy, aby sme sa vôbec videli, keďže som toľko cestovala. Nikdy som nepotrebovala vlastniť neviem čo, aby som bola spokojná.

Aké je to, z vášho pohľadu, žiť s niekým, kto je profesionálny športovec? Myslíte si, že je to pre okolie jednoduché? Viete si predstaviť, že váš manžel by bol teraz aktívnym športovcom a neustále by cestoval?

- Je to zložité a veľmi náročné. Som veľmi vďačná za to, že som sa s manželom spoznala až v závere mojej kariéry. Že sme mali možnosť tráviť spolu veľmi veľa času a spoznať sa. Našťastie mám vedľa seba veľkú osobnosť, lebo nie každý muž je ochotný prispôsobiť sa žene a u nás sa to všetko vyvinulo veľmi prirodzene. Momentálne sa teraz pracovne realizuje môj manžel. Je viceprimátorom Bratislavy a má aj politické ambície, ktoré zrejme v budúcnosti naplní. Prajem mu, aby dostal príležitosť rovnako ako ja v začiatkoch kariéry.
Nepozvali ma napríklad na jeden veľký turnaj, no našťastie tam bol tréner, ktorý sa v tej dobe, pred takmer 20 rokmi, stavil o 5-tisíc korún o to, že keď ma pozvú, tak vyhrám. A ja som ho vyhrala a odvtedy ma už nemohli obchádzať.

V začiatkoch vám teda mnohí neverili. Pomohlo vám to v tom, že na ľudí pozeráte inak? Že ich neodsudzujete, dávate im šancu a veríte viac vo vlohy iných?

- Ani neviem. Vždy som mala pocit, že musím všetkým všetko dokázať, aby sa presvedčili, že na to mám. Vedela som, že keď chcem byť dobrá, musím byť aspoň o dve triedy lepšia ako druhí, aby som sa presadila. To, že som mala veľa neprajníkov, pre mňa bola výzva. Ani nie neprajníkov, ako skôr ľudí, ktorí o mne pochybovali.

A čo sa týka ctižiadostivosti, ste taká aj dnes? Je to neoddeliteľná súčasť vašej povahy?

- Samozrejme. Všetko, čo robím, sa snažím robiť na sto percent. Keď sa do niečoho pustím, chcem to urobiť čo najlepšie. Asi aj preto si tak vychutnávam aj materstvo a deťom sa snažím maximálne venovať.

Spomenuli ste, že popri tom máte aj nejaké drobné pracovné aktivity. Aké?

- Momentálne sa venujem len charitatívnym projektom, ktoré majú krátkodobejší horizont. Snažila som sa spoluorganizovať Deň detí v Bratislave. Nechcem byť lídrom, ale snažím sa pomáhať.

A čomu sa plánujete venovať v budúcnosti?

- Asi je ešte skoro o tom rozprávať, no svoju cestu vidím práve v charite a projektoch pre deti. Nejako prirodzene to s mojím terajším životom súvisí a myslím si, že deti sú naša budúcnosť. Energia a čas venované im sú preto podľa mňa tou najlepšou investíciou.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.