Už v raných štádiách nášho vzťahu ma šokoval. Ráno som sa budila na vôňu kakavka, čerstvých rožkov a teplých raňajok. Kým ja som ešte statočne lovila v ríši snov, on už stihol obehnúť pekárov, obchody a krásne naaranžovať jedlo priamo do postele. Ale závidíte, dámy, že?
Bežne takéto záchvaty romantiky chlapíka časom prejdú samého od seba, keď sa vzťah dostane do ošúchaných koľají pretkávaných občasnými hádkami a nervami, ale môjho drahého? To teda nie! Tvrdošijne absolvoval tieto ranné tortúry. Mal to však ťažké, lebo ja som tvrdý zástanca racionálneho stravovania. Raňajky? To určite áno, ale výlučne na rastlinnej báze. Tabak a kávovník. Tieto dve rastliny mi bohato stačia na zabezpečenie úspešného štartu do nového dňa. Trvalo mu to dlhšie, ale po čase mu to došlo. Už raňajkuje rovnako zdravo ako ja.
Láska k nakupovaniu mu však ostala. O to viac času teraz venuje obiehaniu obchodov, zelovocov a pekární pred obedom či večerou. V obchodoch na sídlisku aj priľahlých hypermarketoch pozná všetkých predavačov. A oni jeho. Povymieňa si s predavačkami či mäsiarmi recepty alebo len tak pár slov... Ako prvý v polohe nezávislého pozorovateľa vždy odhalí, keď sa ide nejaká predajňa rušiť. Všimne si, že tovar už nie je taký napchatý v poličkách, že sú zľavy aj na taký tovar, na aký nikdy neboli. V taký čas prichádza utrápený - kdeže on bude chodiť nakupovať a kde nájdu prácu tie milé predavačky? Prejde pár dní a prichádza ovešaný igelitkami, ale vysmiaty ako lečo. Predajňa síce zmenila majiteľa, ale ostala, a dokonca aj personál je ten istý. Pre môjho drahého - radosť žiť.
Občas sa stane, že do obchodu vyrazím spolu s ním. Popri ňom sa aj mne občas ujde pár milých vetičiek od sympatických predavačiek. Po druhej hodine surfovania medzi regálmi v tom istom malom obchodíku mi už síce začne dochádzať trpezlivosť, ale čo už...
Minule sa stalo čosi nevídané. Do obchodov som musela vyraziť sama. Tie isté sympatické predavačky, ale že by ma počastovali nejakým milým slovom? Nie. Pozerali na mňa ako na dobre vyleštené sklo. Darmo som pri pokladni aj tringelt nechala, úsmevu som sa nedočkala. Gól do siete zavesila predavačka v zelovoci. Mala som v pláne nakúpiť veci na zeleninovú polievku. Pri každej položke typu mrkva, hrášok, petržlen..., ktorú som jej odrecitovala, sa tvárila stále viac a viac zarazene. Zhruba pri desiatej to už nevydržala a opýtala sa: "A vy čo plánuje variť, moja?" Tak ma prekvapila, že som spontánne vyhŕkla priznanie: "Zeleninovú polievku." Prísne sa na mňa pozrela: "Ale váš priateľ nemá rád varenú zeleninu. Z polievok mu chutí jedine fazuľová alebo kapustová. Nerozmyslíte si to s tou zeleninou?!" Z nákupov som odchádzala ako zbitý pes...
PS: Kedysi som aj ja stála na opačnej strane pultu. Ani vtedy som nebola žiadnym zberateľom úsmevov spokojných klientov, hoci ja som smajlíkov rozdávala na všetky strany. Ups, klamem, jedna zákazníčka si ma predsa len obľúbila. To som predávala v novinovom stánku. Bola to taká staršia dáma exotického výzoru zo sociálne slabšieho prostredia. Každý deň ma častovala srdcervúcimi príbehmi o svojich dvanástich hladných deťoch. Vždy ma presvedčila, že aj ja môžem prispieť k ich záchrane, ak jej dám "doháň na borg". A tak som jej ho dávala. Oplácala mi to úsmevmi, dobreže mi ruky nebozkávala. Vydržalo to, kým nenastal čas platenia. Peňazí som sa nedočkala, namiesto toho chcela ďalší doháň na borg. A tak som povedala - dosť! V poslednej sekunde som sa ledva stihla uhnúť jej jedovatej sline, ktorá letela rovno na mňa. Prekliala ešte aj detné deti mojich detných detí. Ešteže žiadne nemám. Čo vlastne robím zle?
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
