Garnierov palác

Keď sa na snímky dívajú tí naši čitatelia, ktorí navštívili francúzske hlavné mesto, možno len počudovane krútia hlavou, prečo som dnes predstavovanú stavbu nazval Garnierov palác, keď evidentne ide o veľmi známu budovu parížskej opery.

Títo čitatelia majú v podstate pravdu, len to chce malé vysvetlenie. Dnes predstavovaná budova bola skutočne sídlom parížskej opery, ale len do roku 1989, keď bola otvorená nová moderná Opéra Bastille, ktorá je dnes hlavnou parížskou opernou scénou.

Pomenovaný podľa architekta

Pôvodná impozantná budova opery bola potom premenovaná na Palais Garnier (Garnierov palác), ale nazýva sa aj Opéra Garnier (Garnierova opera), hoci dnes slúži hlavne ako baletná scéna (aj keď sa v nej hrávajú aj klasické opery). Spomeňme konečne, prečo sa dnes predstavovaný palác (je možno trochu zvláštne nazývať budovu divadla palácom) nazýva Garnierov. Je to pocta jeho architektovi, pretože budova bola postavená podľa návrhu pomerne mladého architekta Charlesa Garniera. Možno spomenúť, že Garnierov palác je trinástym sídlom parížskej opery od jej založenia Ľudovítom XIV. v roku 1669.

Súčasť prestavby Paríža

Výstavba nového divadla bola súčasťou veľkej prestavby Paríža počas tzv. druhého cisárstva a inicioval ju cisár Napoleon III. Cisár sa spolu s prefektom G. E. Hausmannom v roku 1853 rozhodol, že husto zastavaný Paríž s úzkymi uličkami zmení na moderné hlavné mesto so širokými bulvármi a veľkými námestiami. Nová koncepcia zahrnovala aj výstavbu nových reprezentatívnych budov na rôzne účely. Stavba novej budovy pre operu sa stala veľmi aktuálnou najmä od chvíle, keď cisár v úzkej uličke pred starou operou len navlas unikol atentátu.

Víťazom 35-ročný architekt

V roku 1858 cisár poveril Hausmanna vyčistením plochy o rozlohe 1,2 hektára, na ktorej sa malo postaviť druhé divadlo pre už vtedy svetoznáme súbory parížskej opery a baletu. Na výstavby nového divadla bol v roku 1861 vypísaný konkurz, ktorý vyhral pomerne neznámy a vtedy len 35-ročný architekt Charles Garnier. Jeho návrh bol síce veľmi kritizovaný, ale plne zodpovedal vtedajšiemu „imperiálnemu" stavebnému štýlu druhého cisárstva. Základný kameň stavby novej opery bol položený v roku 1861, s výstavbou sa začalo v roku 1862.

Trefná odpoveď cisárovnej

Podľa legendy sa vraj cisárovná Eugénia počas výstavby Garniera opýtala, či budova bude postavená v gréckom alebo rímskom slohu, na čo Garnier odpovedal: „To je štýl Napoleona III., madam!". Stavba bola prenasledovaná mnohými problémami a ťažkosťami. Betónovanie základov muselo byť odložené, pretože sa stavalo na bažinatom teréne, pod ktorým bolo podzemné jazero a voda sa musela osem mesiacov odčerpávať. Stavba trpela aj politickými otrasmi, a to najmä katastrofálnym výsledkom (pre Francúzsko) francúzsko-pruskej vojny, následným pádom druhého cisárstva a Parížskou komúnou.

Doplatila na to cisárska rotunda

V tých časoch výstavba pokračovala len sporadicky a hovorilo sa dokonca o možnom zastavení celej stavby. Zmenená politická situácia však viedla len k malým úpravám stavby - prerušila sa len výstavba tzv. cisárskej rotundy na západnom priečelí, čo mal byť vstupný pavilón, rezervovaný len pre Napoleona III. Bezprostrednou pohnútkou na urýchlené dokončenie stavby bol požiar, ktorý 29. októbra 1873 zničil dovtedajšie sídlo parížskej opery, známe ako Salle le Peletier. Garnier so svojimi robotníkmi dokončili nové sídlo opery koncom roka 1874. Garnierov palác, teda nová parížska opera, bol formálne otvorený 15. januára 1875, a to veľkolepým gala predstavením, v ktorom pozvaní hostia videli ukážky z niekoľkých opier a baletov.

Architektonický historizmus

Garnierov palác je pravdepodobne najvýznamnejšou stavbou, postavenou v duchu architektonického historizmu, ktorý v 19. storočí miešal rôzne prvky minulých architektonických slohov. Niektoré pramene uvádzajú, že stavba je postavená v neobarokovom štýle, či v slohu beaux-arts. Budova je skutočne obrovská, veď jej dĺžka je 173 m a šírka 125 m. Výška od základov po Apolónovu lýru na vrcholku kupoly je 73,6 metra. Hľadisko má výšku 20 m, hĺbku 32 m a maximálnu šírku 31 m a je v ňom 1 900 sedadiel, potiahnutých červeným zamatom. Nad hľadiskom visí obrovský luster, ktorého hmotnosť je osem ton.

Kontroverzné moderné maľby

Strop okolo lustra bol v roku 1964 vyzdobený maľbami Marca Chagalla. Tieto obrazy sú považované za kontroverzné, pretože sa „bijú" so štýlom ostatnej výzdoby. Mnohí odborníci ale aj návštevníci tohto stánku umenia považujú za akési jeho srdce veľké schodište (Grand Escalier), ktoré je majstrovským Garnierovým dielom. Toto nádherné a elegantné dvojradové mramorové schodište, obklopené trojpodlažnými arkádami, je vysoké 30 m. Možno povedať, že veľké schodište je akýmsi divadlom v divadle, pretože sa na ňom v minulosti prezentovali dámy v svojich krinolínach. Aj foyery, v ktorých sa návštevníci zdržujú počas prestávok, sú bohato vyzdobené.

Foyer ako galéria

Nádherný je najmä veľký foyer (Grand Foyer), ktorý Garnier navrhol tak, aby pripomínal galériu v klasickom zámku. Tento foyer je dlhý 54 m, široký 13 m a vysoký 18 m. Zrkadlá a veľké okná ešte opticky zvýrazňujú veľkosť tohto foyer, ktorého strop je vyzdobený obrazmi, zobrazujúcimi scény z histórie hudby. Javisko Garnierovho divadla je široké 48,5 m (proscénium má šírku 16 m), jeho hĺbka je 27 m a celková výška 60 metrov (z toho 15 m pod samotnou podlahou javiska).

Bohovia aj skladatelia

Na javisku môže byť súčasne až 450 hercov. Vonkajšok Garnierovho paláca je bohato zdobený viacfarebnými mramorovými vlysmi, stĺpmi a sochami, z ktorých mnohé zobrazujú bohov gréckej mytológie. Medzi stĺpmi na čelnej fasáde divadla sú bronzové busty veľkých hudobných skladateľov, a to napríklad Mozarta, Rossiniho či Beethovena. V dekoratívnych prvkoch interiéru dominuje motív lýry.

Fantóm opery

V roku 1969 dostala budova novú elektrickú inštaláciu a v roku 1994 sa začala rozsiahla reštaurácia divadla, počas ktorej bola zmodernizovaná javisková technika, obnovené dekoračné prvky a zosilnená nosná konštrukcia i základy budovy. Tieto rekonštrukčné práce boli ukončené v roku 2007. Možno ešte dodať, že zložité podzemie opery s dlhými chodbami, šatňami, dielňami a skladmi skvelo opísal G. Leruox v svojom románe Fantóm opery, podľa ktorého A. L. Weber napísal známy muzikál. Nezabudnite: keď sa v Paríži budete domácich pýtať na cestu k opere, mali by ste spresniť, či máte na mysli Opéra Garnier alebo Opéra Bastille.